Keď človek na cestu vkročí po menšej búrke alebo slabšom lejaku, na prvú kaluž naďabí iba pár metrov za dedinou.
Nevzrušene ju obíde. Čo nevidieť sa pre ním zaleskne iná.
A ďalšia. A ďalšia a ďalšia.
Nenáhlivo kľučkuje medzi nimi. Spoza cesty sa k nemu nakláňajú steblá trávy, stromy a kry.
Kráča, až kým sa pred ním nerozprestrie mláka tak veľká, že ju nemožno obísť a nemožno ňou prejsť bez omočenia nôh.
Obráti sa teda a zamieri späť. Tu cesta zaňuchá príležitosť pobaviť sa. Rozhodne sa, že sa s človekom trochu pohrá, vystrelí si z neho, zamotá mu hlavu, zapletie zmysly. Pomrví sa, zavlní kalužami a prekoprcne sa horeznačky. A človek sa nestačí diviť. Všetko sa mu vidí iné ako prv. Na okamih sa zarazí, ale potom zas váhavo vykročí. Je zmätený. Ako to? Cesta sa isto-iste nezmenila, navidomoči je však akási inakšia. Stále sú na nej tie isté kalužiny, lež dajako inak rozmiestnené.
Stále sa pri nej hojdajú tie isté steblá trávy, ale sťaby rástli opačne.
Človek chniape pohľadom po stromoch, okolo ktorých už raz prešiel. No nepoznáva ich. Akoby vytŕčali konáre iným smerom ako dovtedy.
Kráča a kráča, už-už sa strachuje, že sa stratil, keď sa odrazu ocitne na mieste, ktoré si nemôže zmýliť.
Otočí hlavou, zadíva sa za seba. Usmeje sa a prestane pochybovať. Jasné, je tam kde na začiatku! Pri prvej kaluži!
