Gajary, moja dedina, sú vzdialené len zopár stoviek metrov od rieky Moravy.
Pri brehu rieky stojí množstvo chatiek. Väčšinu vlastnia rybári. Jedna z nich však patrí môjmu starkému a starkej. A tí žiadnymi nadšencami rybolovu nie sú. Starký pred niekoľkými rokmi z akéhosi rozmaru kúpil pozemok pri rieke. Onedlho na ňom stála chata na vysokých železných stĺpoch.
Človeku, ktorý vidí takúto chatu prvýkrát, zmysel vysokých stĺpov dajako uniká. No ten, kto videl, ako to vyzerá, keď sa rieka vyleje z koryta, tomu je hneď jasné, načo slúžia. Pri záplavách totiž voda siaha neuveriteľne vysoko, takže ak by chatka nestála na takýchto vysokých stĺpoch, bola by divokej vode vydaná napospas. A voda, tá veru dokáže narobiť poriadne škody!
Od chaty mám vlastný kľúč a cez víkendy sa tam občas vyberiem.
Je víkendové predpoludnie. Rozhodnem sa, že zájdem k Morave. Hneď po obede si oblečiem bundu, na hlavu nasadím čiapku a zo zásuvky stolíka vytiahnem kľúč od chaty. Nasadnem na bicykel. Onedlho za sebou nechám posledné dedinské domy a uháňam po tej planej asfaltovej ceste obstúpenej stromami.
K Morave to nie je ďaleko. Len kúsok.
A skutočne - po niekoľkých minútach jazdy sa spomedzi stromov vynorí rozľahlá lúka plná zvädnutých rastlín. V mori suchej hnedej trávy vidieť ostrovčeky zožltnutých lúčnych bylín. V pozadí zazriem nejasné obrysy chatiek, za nimi pokojne a nenáhlivo tečie rieka Morava.
Začnem bicyklovať rýchlejšie. Zakrátko prídem k chatkám. Tá celkom prvá patrí starkému a starkej.
Zoskočím z bicykla a opriem ho o jeden zo stĺpov, na ktorých chatka stojí. Až teraz si uvedomím, aké je všade okolo ticho. Dokonalé ticho. Počuť jedine tichý špľachot lenivo tečúcej rieky.
Vystúpim po schodíkoch. Z vrecka bundy vylovím kľúč, opatrne ho zasuniem do zámky a otočím ním. Otvorím dvere.
Chata je vnútri veľmi malá, dokonca menšia ako moja izba. Aj tak sa sem vmestili dve postele, pohodlný gauč, stôl so stoličkou, neveľká skriňa a polička. Napriek toľkému množstvu nábytku napôsobí chata nepohodlne, naopak, je neobyčajne útulná. Na poličke je položený maličký CD prehrávač na tužkové batérie. Priniesol som ho sem len nedávno. Pri ňom leží hŕstka cédečiek. Siahnem medzi ne a vyberiem jeden z albumov od Beatles. Yellow Submarine. Pomaličky vložím cédečko do prehrávača a stisnem tlačidlo play. „In the town where I was born..." spieva John Lennon.
Sadnem som si na gauč. Zaujmem na ňom čo najpohodlnejšiu polohu a zavriem oči.
Teraz všetci štyria bítlsáci spolu spievajú refrén. „We all live in our yellow submarine, yellow submarine, yellow submarine..." pridám sa k nim.
Sedím na gauči a pospevujem si. Beatles naposledy zanôtia refrén a pieseň dohrá. Vstanem a stisnutím tlačidla prehrávač vypnem. Chatu opäť zahalí závoj toho úžasného, ničím nerušeného ticha.
„Mal by som sa trochu prejsť," napadne ma. Vyjdem chaty von a pohmkávajúc si Yellow Submarine vykročím na prechádzku pri rieke...
