„Jéj, ahoj Dušan," veselo zvolá pani knihovníčka v sivom svetri len čo ma zazrie medzi dverami. Je to už staršia pani na dôchodku, no kedysi bola učiteľkou slovenčiny a literatúry. Dnes je už len ochotnou knihovníčkou. Často s ňou v knižnici debatujem aj niekoľko hodín. Myslím, že ma má rada.
„Dobrý deň," odpovedám rovnako veselo. Na stole má rozložených niekoľko kníh a celkom v rohu stojí rýchlovarná kanvica a zopár sklených pohárov.
Stojím v pomerne priestrannej miestnosti obkolesenej niekoľkými policami s encyklopédiami. Presne v strede je postavených zopár starých kresiel s ošúchanými zelenými poťahmi.
„Som rada, že si prišiel. Dáš si čaj?" pýta sa a ukazuje na kanvicu. „Rád si dám trochu čaju," prikyvujem vďačne. Vyzliekajúc si bundu sa zahľadím na strop. Ako nejaká príšerná jazva sa z neho vyškiera obrovská škvrna vlhkej plesne. Áno, plesne! Knižnica je totiž v starej, ošarpanej budove. Obecná rada už dlho zvažuje premiestnenie knižnice na dajaké vyhovujúcejšie miesto, no zatiaľ sa k ničomu nepristúpilo...Knihy sú teda stále v tejto príšernej budove, do ktorej zateká...
„Teda...ten strop je čoraz horší..." konštatujem zachmúrene a kladiem na stôl knihu, ktorú som už dlho stískal v rukách. „Čo už," povzdychne si pani knihovníčka zapisujúc údaje o vrátení knihy. „Utekaj si niečo vybrať ,ja ti zatiaľ urobím ten čaj."
Poďakujem a vychádzam zo vstupnej miestnosti. Prechádzam uzučkou chodbičkou plnou časopisov. Hneď ako vyjdem z chodbičky sa predo mnou otvára skutočné malé kráľovstvo plné kníh. Naľavo sa vypínajú obrovské regály s najlepšími dielami svetovej beletrie zoradené podľa abecedy. Oproti mne sú v neveľkej polici starostlivo poukladané detektívky, hneď vedľa vernovky, o kúsok ďalej rozprávky a celkom na konci povinné čítanie. Napravo pri okne stojí jediný stolík, na ktorom sú rozložené najnovšie vydania v lákavých lesklých obaloch. Takýchto nových kníh je však v knižnici skutočne málo. No výberom by naša knižnica kľudne mohla konkurovať menšej mestskej knižnici.
Z najbližšej police vyberám Dickensovu „Kroniku Pickwickowho klubu" a obraciam sa naspäť do vstupnej miestnosti, kde ma už čaká voňavý bylinkový čaj. Posadím sa na stoličku stojacu oproti stolu pani knihovníčky.
Pani knihovníčka mi z rúk vezme knihu, s úctou ju pohladí po obálke a zapíše jej evidenčné číslo do zoznamu vypožičaných kníh.
„Tak čo, ako je v škole?" pýta sa so záujmom. Usrkávajúc z horúceho čaju jej rozprávam o škole, o profesorkách, o každom predmete zvlášť. Potom zmeníme tému a hovoríme o knihe, ktorú som nedávno dočítal. Keď dorozprávam, rozhovorí sa zase ona. Hovorí o zaujímavom článku, ktorý si prečítala v akomsi časopise.
Kladiem na stôl prázdny pohár a pozerám na hodiny. Už sa takto rozprávame vyše dvoch hodín...Raz darmo, v spoločnosti diel veľkých spisovateľov sa cítim skutočne dobre...
