Keď sme si prezreli všetky divy, ktoré Lednice núkala, rozhodli sme sa poprechádzať po zámockej záhrade. Tu ktorémusi z nás začalo čvrkať v žalúdku. A potom ďalšiemu. Vyhľadali sme voľnú lavičku a usadili sa, nech sa môžeme najesť . No skôr ako tatko z batohu vylovil „desiatu" a fľašu vody, zjavili sa pri nás dvaja muži. Prvý pomerne mladý, druhý byľku starší s popolavejúcimi vlasmi. Mladší mal so sebou dajakú plátennú taštičku so zipsom. Položil ju na zem, pokmásal zipsom, prevrátil ju. Vysypalo sa z nej zo šesť veľkých kovových gulí. Preskúmal ich pohľadom a rozdelil na dve kôpky. Tri a tri. Potom zaboril ruku do vrecka nohavíc, vytiahol z neho malú drevenú guľôčku a podal ju kamarátovi. „Tak jo, hrajem. Házej!" vyzval ho.
Starší zakyvotal hlavou, že je pripravený a hodil guľôčku asi päť metrov pred seba. „Teď ty," obrátil sa na priateľa.
Mladší sa zohol a vzal z prvej kôpky jednu guľu. Zovrel ju v dlani a narovnal sa, vystrel chrbát. Sústredene zhúžval tvár, prižmúril oči a zvláštnym spôsobom guľu z ruky vymrštil. Najprv opísala elegantný oblúčik, potom sa dotkla zeme, sotva badateľne poskočila a zastala len pár centimetrov od drevenej guľôčky. „Hezký!" zvolal starší.
„Veď to nebolo až také skvelé, predsa netrafil," pomyslel som si.
Mladší sa usmial. Starší už v ruke zvieral guľu z druhej kôpky. „Tak jo," zamumlal sám pre seba a hodil ju podobným spôsobom ako predtým jeho kamarát. So zadunením dopadla, buch, vrazila do gule, ktorá si hovela vedľa drevenej guľôčky a drzo ju odtisla bokom. „Ty vole, paráda!" uznal mladší. „Pěkný hod!"
Zaujato som ich pozoroval, no v tej chvíli som vôbec nechápal. Čo je vlastne cieľom tejto hry? Tatko vstal, podišiel k mužom a vyzvedal: „Čože to hráte?"
„Petang!" odpovedali obaja vedno.
„Petang?!" opáčil tatko.
„Jo, petang! Bezva hra," povedal mladší.
„Fantastická," dodal starší. „Znáte ji?"
„Nepoznám..." odvetil tatko.
„Neznáte..." hlesol mladší sklamane. „Opravdu neznáte?"
Tatko zavrtel hlavou. Muži pokrčili plecami a pokračovali v hre. Dojedli sme a pobrali sa k domovu. Mestečko Lednice sa nám natoľko zapáčilo, že sa doň navraciame pravidelne každý rok. Avšak na hráčov petangu sme v ňom už viackrát nenaďabili.
Pred dvomi rokmi na začiatku letných prázdnin sa našou dedinou rozlieval kovový ženský hlas vytekajúci z ampliónov na vysokých stĺpoch. „Dobrý deň vážení občania, vysielame správy miestneho rozhlasu. Po prvé - telocvičná jednota Sokol vás pozýva ne letné športové hry. Súťažiť sa bude vo volejbale, futbale, florbale, bedmintone a petangu. Slávnostné zahájenie a registrácia súťažiacich jednotlivcov a tímov sa uskutoční o deviatej hodine na futbalovom štadióne. Pripravené bude chutné občerstvenie. Príďte si zašportovať! Po druhé..."
V sobotu ráno som sa s tatkom a sestrami vybral na štadión. S niekoľkými chalanmi som bol dohodnutý, že sa zúčastníme florbalového turnaja, sestry si zas chceli zahrať bedminton. Len tatko ešte netušil, ktorý z ponúkaných športov si zvolí. Pri rozhodovaní mu pomohli jeho dvaja kamaráti, na ktorých sme natrafili po príchode na štadión. Pozdravili ho a chceli vedieť: „Zahráš si snami petang? Súťažiť môžu jedine trojčlenné družstvá a my sme iba dvaja. Pridaj sa k nám..."
„Á, čojaviem chlapci..." vykrúcal sa tatko. „Veď som to v živote nehral... A navyše, ani pravidlá mi nie sú známe..."
„To ani nám!" rozosmiali sa. „Nič to, vysvetlia nám! Poď!"
„Tak dobre," pristal.
Po zahájení sme sa rozpŕchli. Sestry na bedmitonový dvorec, ja na florbalové ihrisko, tatko s kamarátmi na petangové.
Popoludní, keď som odohral posledný zápas, podujal som sa vyhľadať tatka. Našiel som ho sedieť na lavičke povedľa petangového ihriska v spoločnosti kamarátov. Popíjajúc chladenú limonádu sa spokojne zhovárali. Na krku sa im hompáľali medaily. Okrem nich už tam nebol nik. „Tak čo, ako ste skončili?" pýtal sa tatko.
„Ale... Nič moc, v troch zápasoch sme dostali nakladačku... A vy?"
„Vyhrali sme!" hrdo ťukol ukazovákom do medaily, ktorá sa ešte väčšmi rozhojdala. „Skvelá hra, ten petang! Chceš si zahrať? Môžeme, už tu nieto nikoho!"
„Ale prv mi vysvetli pravidlá!" požiadal som.
„Pozorne počúvaj. Ak hrajú proti sebe dve trojčlenné družstvá, každý z hráčov hádže dvakrát, dokopy má teda jeden tím šesť hodov. Takže na hru treba dvanásť gulí. My budeme hrať jeden proti jednému, postačí nám šesť gulí. Tri mne, tri tebe. Sú odlíšené vzorom, ktorý je do nich vyrytý, aby bolo možné na konci hry zistiť, komu ktorá patrí. Jeden z nás hodí do ihriska tú malú drevenú guľôčku, volá sa Jack alebo prasiatko. Potom sa striedame a usilujeme sa trafiť kovové gule čo najbližšie k Jackovi. Je dovolené zasiahnuť súperovu guľu, aj ju vyraziť z ihriska. Za každú guľu, ktorú budeš mať k Jackovi bližšie ako ja svoju najbližšiu získaš bod. Chápeš?"
„Hej, myslím... Myslím, že áno," pritakal som neisto. Začali sme hrať.
Minulý rok, presne napoludnie voľaktorého nezvyčajne dusného dňa uprostred prázdnin som spolu so sestrami a tatkom, ktorý mal práve dovolenku, polihoval na gauči v obývačke. Do ničoho sa nám nechcelo, horúčava z nás vyžmýkala väčšinu síl a pomaličky chlipkala aj tie zvyšky, čo nám ešte ostali. Odrazu sme zvonka začuli dajaký hrmot. „Aha, to bude iste pani poštárka," povedal tatko. „Dušan, pozri, čo priniesla." Vstal som, vybral z poštovej schránky obsah a priniesol ho do obývačky. Len leták reklamujúci tovar, ktorý ponúkal supermarket v neďalekom meste, nič viac. Tatko si ho začal prezerať. Na predposlednej strane sa pristavil. To vari nie!" vyhŕkol. „Športové oddelenie - zľava na sadu petangových gulí! Ideme si ju kúpiť?"
„Poďme," povedali sme so smiechom, no ani sme sa nepohli. Tatko je ozaj veselá hŕba a nazdávali sme sa preto, že len žartuje. Ale mienil to vážne. „No tak, poďme! Choďte sa obuť, ja zatiaľ naštartujem auto!" Razom sa nám navrátila energia a vyskočili sme zo sedačky.
Len čo sa v podvečer onoho dňa mamina vrátila z práce, ukazovali sme jej novučičkú sadu petangových gulí zabalených presne v takom vrecku, aké sme kedysi videli v Lednici. „Ja som len zvedavá, ako dlho vás to bude baviť," uškrnula sa.
„Ako dlho? To je jasné! Stále predsa!"
„Akoby som vás nepoznala," pustila sa do smiechu. Chcela nám tým pripomenúť leto spred niekoľkých rokov. Vtedy sme si z náhleho popudu zakúpili bedmintonové rakety. Na dvore sme do tvaru obdĺžnika roztiahli švihadlá a hadicu. Tatko zo starých vriec na zemiaky zlátal sieť a pomocou kovových tyčí ju vo výške asi dvoch metrov roztiahol na obdĺžnikom. Preťala ho na dve rovnaké polovice. Vzniklo ihrisko, na ktorom sme denne nadšene hrávali. Na sklonku leta sme sieť i rakety ponorili do černastého prítmia jedného z kútov pivnice nášho domu, aby nikomu nezavadzali. A viac sme ich stadiaľ nevytiahli.
Staré švihadlá sme však opäť využili, pochopiteľne, nie na skákanie. Vyznačili sme si nimi petangové ihrisko. Čoskoro sme zistili, že hrať v zámockej záhrade alebo na ihrisku obsypanom jemným pieskom je iné ako hrať na okraji dvora, kde je plno priehlbín a kopčekov, z ktorých vyrastá neučesaná tráva. Zhoršené podmienky síce hre pridali na náročnosti, ale urobili ju tiež oveľa napínavejšou. Nepostačovalo len dobre zamieriť, správne odhadnúť vzdialenosť a vrhnúť guľu primeranou silou. Nie veru. Bolo treba mať i krajec šťastia. Často to vyzeralo, že kovová guľa zastane blízučko malého dreveného Jacka, no v poslednej chvíli sa jej do cesty priplietol chumeľ trávy a poslal ju von z ihriska. Inokedy zas guľa letela míle od Jacka, ale napokon ju ktorýsi z výmoľov postrčil hneď k nemu.
Hrávali sme temer celé leto, dokonca sme si organizovali i menšie turnaje. Na zdrapy papiera sme kreslili tabuľky, zapisovali do nich výsledky zápasov a naostatok určovali víťaza. Keď koncom prázdnin začalo byť sychravejšie, zbalili sme švihadlá a gule uložili k bedmintonovým raketám, aby sa oddali spánku. Dlhý čas odpočívali. Teraz spolu s raketami trpezlivo čakajú. Čakajú, že ich zas niekto objaví.
