Videl som však len zopár náhrobných kameňov a iba jeden či dva z nich ešte stáli. Ostatné boli pováľané a dusilo ich suché lístie, ktoré sa pravidelne jeseň čo jeseň sypalo z agátov rastúcich navôkol. Zvyšok cintorína som si prehliadnuť nemohol. Agáty, ktoré rástli skutočne všade, mi to nedovolili. Keby som sa o to pokúsil, zastavili by ma svojimi drevenými končatinami s ostrými tŕňmi pripomínajúcimi pazúry. Keď sme odchádzali, nemohol som si nevšimnúť, že v okolí cintorína sa navyše povaľujú hory odpadkov.
„O pár rokov už o cintoríne nebude vedieť nik," pomyslel som si s ľútosťou. „Pohltí ho agátový prales..."
O niekoľko mesiacov neskôr ma môj priateľ Jacob zabral na židovský cintorín v jeho dedine, v Sološnici. No ten vyzeral úplne inak ako gajarský. Viedla k nemu pekná cestička a všetky náhrobky stáli.
„Vieš, nie vždy to tu vyzeralo takto," vravel Jacob, keď sme sa prechádzali medzi upravenými hrobmi. „Pred nejakým časom sa tento cintorín podobal tomu v Gajaroch. Ale potom skupinka dobrovoľníkov zorganizovala akúsi brigádu, cintorín vyčistila a dala do poriadku."
Jacobove rozprávanie ma zaujalo. Dal by sa rovnakým spôsobom zachrániť aj cintorín v Gajaroch? Povedal som o všetkom tatkovi a spýtal sa ho, či sa nepokúsime zorganizovať podobnú brigádu ako v Sološnici. „Nebude to ľahké," skonštatoval. „Ale za pokus by to rozhodne stálo."
Najprv sme sa pozhovárali s gajarským pánom starostom. Náš úmysel sa mu pozdával, dokonca prisľúbil, že ak bude treba, zabezpečí odvoz odpadu. No odporučil nám, aby sme sa prv skontaktovali s Ústrednou západoslovenskou židovskou náboženskou obcou (UZŽNO), ktorá má v správe pozemok, kde sa cintorín nachádza. To nebol problém, ľudia z UZŽNO boli našou myšlienkou nadšení a dostali sme povolenie na prácu.
„Teraz stačí len zohnať čo najväčšie množstvo ľudí, ktorí pomôžu," zasmial sa tatko. Oslovili sme pár známych, niektorí prisľúbili pomoc. Aj môj profesor informatiky sľúbil, že sa pridá. Rovnako Jacob. Stále sa nám to však zdalo málo. Chceli sme, aby prišlo čo najviac pomocníkov. Lenže tu vyvstal problém - termín brigády ešte nebol určený. „Keď ho určíme, ako to všetkým oznámiť? Budeme behať za každým osobne?" vŕtalo nám v hlavách. Potom som dostal skvelý nápad: „Internet! Že mi to nenapadlo skôr!"
Na facebooku som vytvoril udalosť - takto sa mohli o brigáde dozvedieť ďalší... a navyše, všetci včas budú vedieť i o termíne konania. K udalosti som prizval hŕstku tých, čo poznám. Následne sa spustila hotová reťazová reakcia. Ľudia na udalosť pozývali svojich priateľov a známych, mnohí sľúbili, že prídu, takže zanedlho sa nazbierala pekná hromada dobrovoľníkov. Ba aj isté občianske združenie prisľúbilo účasť. Veľmi ma to tešilo. A najzábavnejšie na tom bolo, že väčšinu pomocníkov som vôbec nepoznal.
Na dôvažok, prostredníctvom internetu som vďaka jednej Gajaranke spoznal Kanaďanku židovského pôvodu, ktorej predkovia žili v Gajaroch. Napísal som si s ňou niekoľko mailov. Poprosila ma, aby som preskúmal všetky náhrobky. Nazdávala sa totiž, že medzi nimi možno nájdem taký, ktorý patril jej príbuznému. Sľúbill som, že ak sa mi to podarí, iste jej pošlem fotografiu. Rodinné meno Kanaďankiných predkov znelo „Pisk".
V dni, keď tatko nemusel do práce, začal na cintoríne vytínať prvé agáty. Ja som mu pomohol len pár razy, lebo väčšinou som bol v tom čase v škole. Zato mu veľmi pomohla moja mladšia sestra, ktorej končí vyučovanie o voľačo skôr a nemusí zo školy cestovať. Až vtedy nám cintorín konečne odhalil svoju tvár, mohli sme si ho lepšie poprezerať. Nech sme sa akokoľvek usilovali, v usporiadaní náhrobných kameňov sa nám nepodaril nájsť nijaký poriadok. Bol to jednoducho úplný chaos. Niet divu, nepochybne už pred desiatkami rokov boli viaceré poodvláčané z pôvodných miest. Mnohé sa polámali a zaborili do zeme práve tou stranou, na ktorej bolo uvedené meno a dátum smrti zosnulého.
Hoci tatko i sestra urobili množstvo práce, ešte vždy zostávala asi polovica cintorína zarastená agátmi. S tým sme si však hlavy nelámali. Ktosi totiž prisľúbil, že na brigádu vezme motorovú pílu.
Mali sme približný prehľad, čo treba urobiť, aby sa z cintorína opäť stalo dôstojné miesto posledného odpočinku. Vyrezať zvyšné agáty, odpratať suché lístie a úlomky konárov, pozbierať odpadky, očistiť náhrobné kamene a poukladať ich tak, aby bolo možné prečítať nápisy na nich.
Všetko bolo pripravené. Bolo treba len určiť termín.
Počas prvých dvoch aprílových týždňov vládlo ozaj aprílové počasie. Nedalo sa mu veriť, každou chvíľou sa menilo, až sa zdalo, že to robí len preto, aby človeka zmiatlo a skomplikovalo mu pred odchodom do práce či školy výber oblečenia.
Mnohokrát sa ráno v uliciach prevaľovali husté hmly, vzduch bol nasiaknutý vlhkosťou a slnko sa márne snažilo predrať cez závoj tmavých oblakov. Vyzeralo to, že celý deň bude chmúrny a ponurý. V takéto rána som si obliekal sveter i bundu. Lenže už o ôsmej sa hmly ako na povel odlepili od zeme, zdvihli sa, stúpali čoraz vyššie a vyššie až splynuli s hustou záľahou mračien na nebi. A zakratučko, div sa svete, pohla sa lenivo i táto masa zakrývajúca slnko. Sprvu sa hýbala len pomaly, no postupne sa jej pohyb zrýchľoval. Za chvíľočku odplávala kamsi ďaleko a nebo bola razom čisté, bez jediného fľaku. Slnko nadšene zohrievalo svet. A mne bola bunda len na príťaž.
Inokedy tomu zas bolo úplne naopak. Slnko sa zaránky vyšvihlo na nepoškvrnenú tyrkysovú oblohu, pohodlne sa na nej uvelebilo a hrialo, čo mu sily stačili. Z domu som odišiel len v tričku s krátkymi rukávmi, mysliac si, že bude príjemne teplučko. Omyl! Predpoludním sa odkiaľsi prihnal vietor a privliekol so sebou húf mrakov. Popoludní už zem šteklili dažďové kvapky, na chodníkoch sa tvorili kaluže a ja som ľutoval, že nemám bundu alebo aspoň mikinu. „Ach jaj," povzdychol som si. „Pri takomto hlúpom počasí nemožno na cintoríne nič robiť. Čo ak začne uprostred práce liať?!"
Koncom apríla sa počasie nakoniec umúdrilo. Dohodli sme sa, že brigáda sa bude konať v sobotu 4.mája a pracovať začneme o deviatej. Posadil som sa k počítaču a napísal o tom na facebook. Pridal som mapku, na ktorej som vyznačil polohu cintorína.
V piatok tretieho mája tatko nachystal do kufra nášho auta náradie - hrable, rýľ, motyku. Večer som si pripravil pracovné oblečenie. Spať som šiel o chlp skôr, ako mám vo zvyku.
Vstal som o pol ôsmej. S klipkajúcimi viečkami, na ktorých sa hojdali posledné zvyšky spánku, si umyl zuby, opláchol tvár, obliekol sa, nasadil si okuliare, narýchlo niečo zhltol a pobral sa na autobusovú zastávku počkať profesora informatiky. Dorazil pár minút po ôsmej. Zaviedol som ho k nám, mamina mu uvarila kávu. Kým ju vypil, preobliekol som sa do pracovného. Tatko bol už dávno prichystaný.
Nasadli sme do auta a za okamih dorazili na cintorín. Nenáhlivo sme vyložili náradie. Pozrel som na mobil, koľko je hodín. 8:58. Okrem nás na cintoríne ešte nik nebol.
Tatko a profesor sa pustili do práce. Usilovali sa pomocou rýľa a motyky vymaniť zo zeme veľký prevrátený náhrobok.
Zmocnili sa ma obavy: „Vari nikto nepríde?" Vtedy som začul zvuk motora. Obďaleč zastalo auto a z neho vystúpil muž. Nepoznal som ho. Podišiel som k nemu.
„Idete pomôcť na cintorín?" opýtal som sa nesmelo.
„Idem," odvetil muž, otvoril kufor auta a vybral z neho motorovú pílu a nádobu z benzínom.
„Zdravím páni!" zvolal, keď zazrel tatko a profesora. „Tak čo, ideme na to?"
„Ideme!"
Muž sa usmial a naštartoval pílu.
Ale nestihol spíliť ani jeden agát a na cintoríne sa zjavila početná skupinka. Síce som nikoho z nej nepoznal, no ihneď som vedel, že sú to ľudia z občianskeho zduženia. Niesli aj vlastné pracovné nástroje.
Postupne sa trúsili ďalší pomocníci. A konečne sa na bicykli prirútila moja sestra, neskôr i mamina. Po nich dorazil tiež kamarát Jacob.
Každý si našiel prácu. Niektorí odnášali na kopu spílené agáty, iní zbierali odpadky, ďalší čistili a ukladali náhrobky.
Netrvalo dlho a zmizol aj posledný z agátov. V tej chvíli sme videli, aký veľký cintorín naozaj je a koľko náhrobných kameňov na ňom zostalo. Nebolo ich málo. Bolo jasné, že za jeden deň nestihneme upraviť celý cintorín, že bude treba ešte minimálne jednu podobnú akciu. Napriek tomu všetci usilovne pracovali, aby sa urobilo čo najviac.
Zvalené náhrobky sme vyslobodili spod zeme, očistili a následne ukladali do radu.
Staršie pieskovcové náhrobky boli často priveľmi poškodené. Obávali sme sa, že ich úplnee polámeme, ak s nimi budeme hýbať. Preto sme ich len očistili a nechali na mieste.
Náhrobné kamene, ktoré stáli, stačilo, samozrejme, len trochu oškriabať.
V prípade, že sme natrafili na náhrobok, ktorý bol zlomený na dve či viac častí, zložili sme ho dokopy.
Maličké úlomky sme odkladali povedľa.
Približne o jednej začalo byť až priveľmi horúco a nejeden z nás bol unavený. Dohodli sme sa, že pre tento deň stačí. Veď i tak sme urobili dosť. Poniektorí sa rozlúčili a hneď odišli domov, no mnohí zostali, posadali si medzi náhrobky a pustili do rozhovoru.
Sestra, mamina, tatko a profesor sa pobrali na obed. Ja a Jacob sme ostali a prisadli si k debatujúcim.
Až teraz som sa zoznámil s tými, ktorých som predtým nepoznal. Podávali sme si ruky, navzájom sa predstavovali a zaraz sa zhovárali, akoby sme sa poznali už dlhší čas. S niektorými som si vymenili mailové adresy.
Po polhodinke sa rozišli aj títo. Jacob a ja sme sa rozhodli ešte pár minút pobudnúť na cintoríne.
Ja som zostal sedieť, no Jacob vstal, obzeral si náhrobky a z každého, ktorý ho upútal, prečítal meno zosnulého.
„Ja si ich prezriem neskôr," zaumienil som si a unavene privrel oči.
„A tento náhrobok patrí mužovi menom Samuel Pisk," počul som Jacobov hlas.
„Hmmm," zatiahol som. Odrazu sa ma zmocnilo vzrušenie, nevedel som však prečo. Trvalo pár sekúnd, kým som si to uvedomil. Otvoril som oči a požiadal: „Prečítaj to meno ešte raz!"
„Samuel Pisk," zduplikoval Jacob.
„Pisk!" vyhŕkol som. „Veď to je predok tej Kanaďanky!" Postavil som sa a zamieril k neďalekej borovici, pod ktorou ležal môj batoh. Vylovil som z neho foťák a vrátil sa k Jacobovi, ktorý sa nepohol od náhrobku s menom Samuel Pisk. Naklonil som sa a stlačil spúšť.
***
V nasledujúci deň som otvoril svoju mailovú schránku a fotku poslal Kanaďanke. Potom som si všimol, že mi prišla správa. Otvoril som ju. Bola od vedúcej občianskeho združenia. Písala: „Včera to bola pekná akcia!"
Odpísal som: „Ani zďaleka by to nebola taká pekná akcia, ak by ste vy všetci neboli prišli! Vďaka!"
***
Ďakujem svojmu tatkovi, mamine, sestre Márii, profesorovi informatiky, kamarátovi Jacobovi a pravdaže, všetkým, čo prišli pomôcť!
