Istý gajarský gazda sa šiel v jeden deň poprechádzať. Pri prechádzke sa zatúlal až ďaleko do lesa a čo čert nechcel, naďabil na skrýšu zbojníkov. Zbojníci našťastie spali, lebo ich zmorila dlhá noc, počas ktorej odušu lúpili. Gazda sa napriek tomu riadne naľakal a rýchlo si to hasil domov. Ale ešte v ten deň ostatným Gajaranom oznámil, že objavil úkryt zbojníckej družiny. Gajarania neotáľali, vybrali sa do lesa, spiacich zbojníkov pohodlne zlapali a odovzdali do rúk zemepánovi Pálfimu.
Natešený Pálfi sa chcel Gajaranom odvďačiť. Navrhol preto, nech si spomedzi seba vyberú jedného, ktorý bude dedinu zastupovať. Vyvolený sa mal do mesiaca dostaviť do zemepánovho kaštieľa, kde sa s ním dohodne na výške odmeny.
V nasledujúci deň sa Gajarania stretli na námestíčku uprostred dediny. Začali sa radiť. Uvažovali: „Koho pošleme za pánom Pálfim?"
„Ja pôjdem!" vyhŕkol prvý.
„Ale čo, ty?" začudoval sa druhý. „To radšej pôjdem ja!
„Hehe," zachechtal sa tretí. „Vy dvaja, takí trkvasi, chcete ísť do kaštieľa?! Mňa treba vyslať, mám predsa bohatú slovnú zásobu!"
„Pche!" odfrkol si opovržlivo ďalší. „Zásobu možno máš, no aj tak si hlupákom! Ja pôjdem za pánom Pálfim, ja som najmúdrejší!"
Drahí priatelia, mohol by som vám porozprávať, ako sa rozhovor vyvíjal ďalej, no padlo v ňom toľko neslušných slov, že bude lepšie nerobiť to. Postačí, ak vám poviem, že v dedine vypukla obrovská hádka. Gajarania sa vzájomne osočovali, urážali, nadávali si... Zvada trvala mnoho dní a dokonca sa chýlilo k bitke, keď si odrazu všetci uvedomili: „ Veď už dávno uplynula mesačná lehota, ktorú pán Pálfi stanovil!"
Milí Gajarania zostali bez odmeny. A keď sa o tom dopočuli v susedných dedinách, pustili sa do smiechu, rehotali sa, až sa za bruchá chytali a opakovali: „Teda takto sa radia Gajarania!"
