Spolu s ďalšími tromi kamarátmi som sa predieral tým obrovským davom. Obdivovali sme všetku tú nádheru. V jednom stánku nás upútali zaujímavé vianočné ozdoby, v ďalšom zas farebné ručne vyrábané svietniky, v inom pekné drevené hračky. No takmer z každého druhého stánku na nás hľadeli banány v čokoláde, turecké medy, dlhé ovocné hady, perníky alebo karamelové jablká, ktoré stáli v pozore zoradené celkom na vrchu pultov ako nejakí smiešni vojaci. A tá vôňa! Vzduchom sa šírila chuť rakúskych Vianoc. Zacítili sme vyprážané mäso a klobásy, chutné varené víno či osviežujúci ovocný čaj. Všetkým tým vôňam však kraľovala nezameniteľná aróma lahodného punču s príchuťami od výmyslu sveta...
Celým námestím sa rozliehala veselá vrava. Bola to bláznivá kakofónia rôznych jazykov - Rakúšania o čomsi spokojne debatovali, poľskí turisti si po anglicky pýtali jahody v čokoláde, Česi hrýzli klobásy a chválili ich chuť uznanlivým „Ty vole!"
„Hej, dajme si punč!" navrhol kamarát, keď sme zastali pred jedným zo stánkov. Chvíľu sme skúmali tabule, na ktorých boli hrubými tmavými písmenami napísané ceny. Predavač zistil, že sme Slováci a na naše veľké prekvapenia vychrlil slovenský pozdrav: „Dobrý deň!"
Vysvetlil nám, že zaplatíme šesť eur. 3,50 za samotný punč a 2,50 zálohu za šálku. Punč sa totiž v každom stánku predáva v milej keramickej šálke s obrázkom radnice a vianočného stromčeka. Ak šálku vrátime, dostaneme späť zálohu, no kto si chce z Viedne priniesť netradičný suvenír, ten nechá zálohu predavačovi a šálku si vezme...
Každý sme si teda po slovensky vypýtali punč. Sŕkajúc horúci nápoj sme napokon skonštatovali, že nie je žiadnou zvláštnosťou, ak vie rakúsky predavač zopár slovenských slov. Denne sa tu predsa premelie kopa Slovákov.
Prázdne šálky sme položili na pult a dostali späť svoje peniaze.
Hneď pri ďalšom stánku sme však opäť zastali. Kamaráti si chceli kúpiť sladkosti. Vyhlásili, že z nás štyroch viem najlepšie nemecky. „Dušan, ty nám to musíš vypýtať, my nevieme tak dobre nemecky!" hovorili a už aj mi do dlane sypali mince. Dal som teda peniaze staršiemu pánovi, ktorý v stánku obsluhoval a poprosil ho o karamelové jablko a troch ovocných hadov (rozhodol som sa totiž, že aj ja si pochutím na jednom hadovi).
„Bitte schön !" usmial sa predavač a podal mi dobroty spolu s drobnými.
„Danke schön !" poďakoval som a rozdelil nákup medzi kamarátov.
„...Wiedersehen !"
„Auf Wiedersehen !" pozdravili sme všetci štyria naraz.
„Ešteže vieš tak dobre nemecky," uškrnul sa kamarát odhrýzajúc z jablka.
Prekľučkovali sme tlačenicou a zamierili k maličkému parku neďaleko stánkov. Len so šťastím sme našli jednu voľnú lavičku. Posadili sme sa a prežúvajúc maškrty sme hľadeli na veľký vianočný stromček pred radnicou...
Atmosféru predvianočnej Viedne treba zažiť...
