Avšak plané stromy ešte začas nerušene rástli ďalej. Raz som ostal dlhšie v škole, druhý krát som bol zas na tréningu, inokedy som aj mal čas, no na svoj sľub som pozabudol. Jún sa pomaly, nenáhlivo pozviechal, vstal, zo pár dní ešte postál, potom svoj pľac prenechal júlu. Júl sa pohodlne usadil. Vtedy, začiatkom prázdnin som starkému pomáhal hrabať seno. Na divé stromy som ani nepomyslel. Spomenul som si na ne, až keď sme so senom skončili. „Starký, kedy vyrúbeme tie stromy?" spýtal som sa.
„Ále, teraz to nechaj tak, v takej horúčave," odhováral ma starký. „Iba čo sa zbytočne zapotíš... Príď niekedy, keď bude znesiteľnejšie, aspoň sa toľko nenarobíš!"
Júl spokojnučký sedel uvelebený na mieste, ktoré ešte pred časom patrilo júnu. Ale už ho, samozrejme, považoval za svoje. Precupkalo niekoľko sparných dní. Tu sa však dostavil deň celkom iný. Vzduch bol akurátny - ani stuhnutý od chladu, ani vysušený od horúčavy. Slnko sa len vše vyhuplo spod ľahučkých sviežich natrasených oblakov a hneď sa opäť zastrčilo. „Ideálny deň na rúbanie divokých stromov," pomyslel som si a zamieril k starkému. Vyzbrojil ma kopou náčinia. Nožnicami, aby som najsamprv mohol poodštikávať menšie halúzky, ktoré by mi prekážali. Pílkou, aby som odfikol hrubšie konáre a dostal sa k hlavnému kmeňu. Sekerou, aby som stromy mohol zoťať. A rýľom, aby som vykopal korene. „Prídem ti pomôcť," prisľúbil. S toľkým množstvom náradia mi práca išla od ruky. Až kým... Bez väčšej námahy som stromy sťal a vzal do rúk rýľ. No nech som sa akokoľvek namáhal, korene nienienie vyteperiť zo zeme. Našťastie, po troch či štyroch nezdarených pokusoch sa pri mne objavil starký: „Tak ako Dušine, ide ti to?"
„Ani nie," priznal som skormútene. Starký si odo mňa vypožičal rýľ a odhádzal od jedného koreňa ešte trochu zeme. Nato sekerou preťal bočné korene a poľahky vytrhol hlavný. Sledoval som ho a zopakoval rovnaký postup pri druhom koreni. Hľa, už som ho dokázal zo zeme vymaniť. Takto sme vykopali i ďalšie, ale stále nám ostával najväčší a najmohutnejší. Starký zbehol ešte po jeden rýľ. Spoločnými silami sme od koreňa odhádzali hlinu. No keď som do ktoréhosi z bočných koreňov zaťal sekerou - nič. Odmietal sa pustiť hlavného. Pokúsil som sa ho odťať znovu. Márne. A zase. Bez úspechu. „Ech, toto nebude ľahké," vzdychol starký. „Daj mi tú sekeru, prosím ťa. A trochu ustúp, pre istotu." Mocne sa rozohnal, no koreň aj tak nepreťal úplne. Stačil však ešte jeden podobne veľký rozmach a poddal sa. Starký si utrel pot, ktorý sa mu medzitým rozlial po čele, a odfúkol so od spokojnosti. „Kedysi som vykopal toľko koreňov," povedal. „Keď som bol chlapec, chodievali sme do lesa po drevo, aby sme mali čím kúriť. Ale nerúbali sme zdravé stromy, to sme nesmeli! Mohli sme pozbierať popadané konáre a vykopať korene už vyrúbaných stromov, tie vydržali dlho horieť. Aj za to sme museli zaplatiť lesákom - strážnikom, tí potom peniaze odovzdávali na úrad. Kedysi boli lesy úplne čisté, na zemi jedinej vetvičky. Z tenkých halúzok sa pripravoval pajšl, ktorým sa zakladal oheň v kamnách. Pajšl, to boli tenučké, asi desať až pätnásť centimetrov dlhé paličky nasekané z konárikov. Najľahšie vzbĺkli, preto sa používali na rozloženie ohňa. Alebo aj vtedy, keď už ohník plápolal, no nie a nie sa rozblčať poriadne. Pajšl sa začal chystať na jeseň, pripravovali ho obyčajne ženy. Keď viac nebolo práce na poli, pridali sme sa k nim aj my - muži a chlapci. Bolo ho treba veľa, kto si nepripravil, toho hrýzol celú zimu chlad! No aj tak, kurivom sme nemohli plytvať..." vravel, zatiaľ čo ťal do mimoriadne odolného koreňa. Lietali z neho navlhnuté úlomky dreva, pomaličky sa poddával. A starký neprestával rozprávať. Dávno som zistil, že ak hovorí, je lepšie neprerušovať ho otázkami. Radšej si ich odložiť na koniec. Ak mu totiž vbehnem do reči, vkĺznem do jeho slov otázkou, už sa nedokáže rozhovoriť tak ako predtým. Áno, aj potom rozpráva nezvyčajne pútavo, ale rozprávanie akoby neplynulo prirodzene, akoby v ňom bola diera, akoby bolo kdesi natrhnuté. Preto ho neprerušujem. Napokon, často aj tak dostanem odpoveď na väčšinu otázok skôr ako dohovorí.
Starký teda pokračoval: „Veru, kurivom sme nemohli plytvať. V izbe sme nekúrili vôbec, zväčša sa kúrilo len v kamnách v kuchyni. Než sme sa išli spať, starenka dali na kamná okrúhle kamene a pokrievky z hrncov. Keď sa rozohriali, strčili ich do postele, pod perinu. Potom sa pod ňu šuchol aj ja spolu so súrodencami. Hoci v izbe bolo chladno, nám bolo v posteli príjemne teplučko. Mohli sme spať, až kým nepôjdeme do školy. Ale stareček nie, oni tak dlho nespali, nanajvýš do jednej, pol druhej. Potom vstali a vybrali sa do pekárne. Mali kamaráta pekára. V noci mu pomáhali zamiesiť cesto. Ráno, keď sa z neho pieklo pečivo, vrátili sa domov, nech sa skôr ako pôjdu do práce najedia. Priniesli nám niekoľko rohlíkov, čo dostali zadarmo od kamaráta. Pekáreň bola kedysi na mieste, kde dnes stojí cukráreň. A cukráreň bola v tých časoch o čosi ďalej. Taká maličká. Cez leto robil cukrár i zmrzlinu. Zarobil ju do veľkých mís a nachystal do vozíka, presne takého, aký vidíš v tých starých filmoch. Ten potom tlačil po dedine a kričal: zmrzliná, zmrzlinááá! Najčastejšie mal tri misy, tri druhy zmrzliny. A sem-tam mal aj cukríky, také tvrdé karamelky. Cukrár nebol jediný, kto chodil s vozíkom po dedine. Zakaždým ráno hrkotal ulicami aj vozík s debničkami plnými čerstvého pečiva, ktorý tlačil niektorý z pekárových pomocníkov. Musel pečivo včas priviesť do obchodov. Neraz sme ho vídali cestou do školy, ale to už boli debničky prázdne, pečivo ležalo v obchodoch. Do školy mi starenka ušili plátenné nohavice. Keď som bol malý, siahali mi po lýtka, ba temer sa mi dotýkali kotníkov. Ako som rástol, nesiahali mi tak nízko, časom som ich mal zarovno kolien a naostatok kúsok nad kolenami, mal som z nich kraťasy. Po návrate zo školy som si ich vyzliekol a obliekol si staré, nech môžem pomáhať na poli alebo okolo domu. Pomáhal som, kým sme nešli večerať a spať, na učenie veľa času nezostávalo. Veru, nebola to ľahká doba, neboli to ľahké časy..." zakončil a vtom konečne odťal od hlavného koreňa posledný z bočných.
„Tak poď, môžeš ho vytiahnuť," vyzval ma. Zovrel som koreň obomi rukami a najsilnejšie, ako som vedel, ho začal ťahať. Zakrátko vyliezol zo zeme. „Tak, môžeš ho hodiť tamto," povedal starký a kývol hlavou ku kôpke odpílených haluzí. Nechcel som koreň ihneď pustiť z rúk, len tak ho odrazu zahodiť, veď nás stálo toľko námahy dostať ho zo zeme. Chvíľku som si ho obzeral, ale nakoniec som ho predsa len položil ku konárom. Mraky na nebi sa s tichým, sotva počuteľným šuchotom o kúsoček posunuli a odhalili slnko...
***
Venujem svojmu starkému.
***
Starký sa narodil v roku 1941.
***
kamná = piecka
