Rozhodol som sa, že sa na cintorín spýtam starkého. Ako som predpokladal, starký poznal i jeho presnú polohu. Povedal, že ak chcem, hneď na ďalší deň tam na bicykloch môžeme ísť. Samozrejme, súhlasil som.
V ten deň bolo nebo už od skorého rána zatiahnuté tmavými, hrozivo vyzerajúcimi mračnami sivastej farby. Napriek tomu sme nasadli na bicykle dúfajúc, že nezačne pršať. Vydali sme sa k židovskému cintorínu.
O niekoľko minút sme boli na konci dediny. Práve sme míňali posledné domy, keď sa počasie definitívne rozhodlo, že s nami nebude spolupracovať. Rozpršalo sa. Dažďové kvapky zmenili odtieň asfaltovej cesty, po ktorej sme prechádzali, a dodali jej temer striebristý odlesk.
Pred nami sa rozprestieral tmavý borovicový les. Pretože som netušil, kadiaľ ísť k cintorínu, nechal som starkého, aby šiel pár metrov predo mnou a viedol ma. Ešte chvíľu pokračoval po asfaltke, ktorú vytrvalo kropil dážď. Potom znenazdajky prudko strhol riadidlá bicykla doprava a odbočil na lesnú cestičku. Nasledoval som ho.
Onedlho sme sa ocitli v lese. Z každej strany nás nezaujato pozorovali vysoké borovice. Tu sa cestička začala zužovať, preto sme išli oveľa pomalšie. Na mieste, ktoré sa zdalo celkom neprejazdné sme opatrne zoskočili z bicyklov. Kráčajúc bez jediného slova sme ich tlačili vedľa seba.
Zrazu sa borovice kamsi vytratili a vôkol nás rástli mladé agáty s konármi plnými pichľavých tŕňov. Medzi nimi bolo vidieť množstvo zvláštnych kopčekov. Starký zastal a oprel bicykel o neveľký práchnivejúci kmeň, ktorý práve zbadal. Aj ja som oň oprel svoj bicykel.
„Tu niekde by o malo byť," šepol a vykročil medzi agáty. Pod nohami mu šuchotalo suché lístie.
Keď stál uprostred agátového porastu, zohol sa k jednému z tých čudných kopcov a začal z neho odhŕňať listy.
„Aha!" zvolal za okamih a rukou mi naznačil, aby som prišiel bližšie. Rozbehol sa za ním nedbajúc na konáre plné tŕňov. Keď som k nemu pribehol, spod lístia už vykúkal kamenný náhrobok.
Až teraz som si uvedomil, že všetky tie kopce sú vlastne náhrobné kamene zasypané lístím...
Za krátky čas sme odkryli viacero náhrobkov.
Z niektorých sme dokonca dokázali prečítať meno a dátum smrti zosnulého.
„Starký? Aký veľký bol ten cintorín?" spýtal som sa.
„Veľký..." odpovedal starký potichu a opísal vo vzduchu rukou kruh, akoby chcel naznačiť, kam cintorín siahal. „Začínal hneď za dedinou a tiahol sa ešte ďaleko do lesa," povedal a kývol hlavou kamsi do diaľky. „Pamätám si, že kedysi bol okolo neho taký pekný tepaný kovový plot..."
„A čo sa s tým všetkým stalo?" zaujímalo ma.
„Vieš, čo sa stalo so židmi cez druhú svetovú vojnu?"
„Uhm," prikývol som zamračene.
„Na konci vojny v Gajaroch nezostal jediný žid. A potom, po vojne z tohto cintorína ľudia skoro všetko rozkradli. Ten plot zmizol ako prvý. A postupne brali aj náhrobky. Ktovie, koľko náhrobkov odtiaľto skončilo v základoch..."
„V základoch?"
„Áno. Ľudia tie náhrobky použili miesto tehál do základov. Ale to zďaleka nie je všetko. Niektorí cintorín začali prekopávať, pretože verili, že vykopú zlato. Mysleli si, že židov pochovávali so zlatom... Ale to nie je pravda! Židia boli pochovávaní bez akéhokoľvek bohatstva, dokonca bez truhly. Boli len zabalení v plátne. A mŕtvym na hroby nedávali kvety ani nezapaľovali sviečky, ako to robíme my. Vždy, keď nejaký žid prišiel na cintorín, položil na hrob zosnulého len malý kamienok..."
So zatajeným dychom som počúval.
„A napokon tu zostalo len týchto pár náhrobkov. Ani po smrti nemali pokoj," povzdychol si starký, kľakol si a začal odkrývať ďalší náhrobok.
