Chcem lekárovi zaplatiť desať eur!

Čo nevidieť budem mať sedemdesiatku. Ako nečakanú prémiu k tomuto okrúhlemu výročiu som dostal rakovinu prostaty a blízkeho okolia.
Po všetkých možných vyšetreniach som absolvoval jednu veľmi komplikovanú a dve ľahšie operácie. Poviem to na rovinu. Keby som sa nedostal do rúk MUDr. M. Ondriša, ktorý je nielen senzačný chirurg, ale aj bezvadný lekár, tak by som už dávno voňal fialky zospodu.
Ako to už býva, nemám len tú skurvenú rakovinu, ale aj donivočené kĺby, problémy s kŕčovými žilami, problémy so štítnou žľazou a ďalšie pôvaby jesene života.
Keďže nechcem, aby sa moje neliečené choroby hromadili viac, ako dlhy slovenskej vlády, tak sa vyberiem na dobrodružnú výpravu k ortopédovi.
Pán doktor ordinuje od ôsmej. Ako disciplinovaný pacient, presne o trištvrte na osem, vstúpim do čakárne. Na moje prekvapenie tam už posedáva najmenej desať pacientov, ktorí si ma obzerajú ako keby som spadol z mesiaca. Asi po polhodinke vzájomného okúňania sa jedna asi osemdesiatročná štramanda s francúzskou barlou zvedavo spýta: "Máte časenku?"
"Časenku? Akú časenku?"
Všetci pacienti sa búrlivo smejú a veselo si ťukajú na čelá. Po utíšení bujarej veselosti sa v krátkom doškolení dozviem, že ak chcem byť ošetrený, tak musím mať časenku. Ak však chcem mať časenku, tak už ráno o pol šiestej musím podupávať pred zdravotným strediskom a trpezlivo čakať, kým o pol ôsmej sestrička rozdá pätnásť časeniek.
Kto by už veril takým prifarbeným báchorkám? Na druhý deň prídem o siedmej. Mám smolu. Moje poradové číslo, ktoré určí sčítacia komisia zložená zo skúsených pacientov, je dvadsaťdva. Pre istotu počkám na sestričku. Skoro pol hodiny dúfam, že niekto zo spolupacientov omdlie, zomrie alebo sa zbabelo vzdá. Žiaľ, nič také sa nestane. Preto sa poberiem domov a niekoľko ďalších dní sa budem zaryto pokúšať o získanie prekliatej časenky.
Až kým poslanci Smeru, ktorí poslušne počúvajú svojho šéfa a zastupujú len a len sponzorov Smeru, nezrušili inštitút prednostného vyšetrenia, stačilo zatelefonovať sestričke. Vždy ochotná sestrička nakukla do diáru, oznámila mi presný termín a ja som vedel, že aj za prispenia mizerných desať €, v dohodnutý deň budem dôkladne vyšetrený a ošetrený.
Od prvého apríla bude akákoľvek moja návšteva lekára jedno dramatické dobrodružstvo s neznámym koncom. Aj keď sa mi to ani trochu nepáči, vďaka získanému onkologickému ochoreniu, už nie som ten rúči mládenec, čo všetko hravo postíhal za pár minút. Uvedomenie si blbej skutočnosti, že som staré, choré, ale aj poriadne nemotorné a naprosto bezbranné trdlo, ktoré je vystavené na milosť a nemilosť Ficovej poslušnej kamarile, ma zaskočí viac ako mizerné výsledky z biopsie.
Ranné vstávanie a obriadenie mi trvá najmenej dve hodiny. Takže sa zas s obavami pozerám, ako nás sestrička odpočítava - presne tak ako honelník ovce na pastve a keď povie osemnásť, mám chuť ju zavraždiť. Ďalší deň som šestnásty. Poberiem sa domov a po ceste si uvedomím, že vďaka idiotskému zákonu z dielne Smeru sa moja návšteva u ortopéda už nikdy neuskutoční.
Presne to isté ma bude čakať u endokrinológa. Zúfalo plná chodba veľmi nervóznych pacientiek, ktoré len čo sa opovážim pohnúť, aj keď sa nechcem predbiehať, ale len pred katastrofou dobehnúť na záchod, idú ma doslova zožrať.
Alebo ďalší zábavný príklad. Moja pani manželka nezodpovedne dostane pásový opar. Dnes sa s obvodnou lekárkou dohodne za dve minúty. Moja žena príde do ordinácie v dohodnutom termíne (naozaj veľmi rada zaplatí desať €), pani doktorka ju okamžite vyšetrí a prednostne posunie ku kožnej a k neurologičke.
Ak sa niečo takéto stane mojej pani manželke po prvom apríli, tak si bude musieť hodiny a hodiny odsedieť medzi tridsiatimi chrípkovými pacientmi a hoci bude skučať a odpadávať od bolesti, pekne si počká, keď ako špeciálny bonus od sociálne zmýšľajúceho súdruha Fica, v tom lepšom prípade, schytá chrípku a v tom horšom jej predseda vlády, spolu s poslancom Jariabkom, precítene zanôtia pieseň padlých revolucionárov.
A to tá ubolená chudera ešte vôbec netuší, že ďalšie hodiny a hodiny bude čakať u kožnej a ďalšie u neurologičky.
Pán Fico, čo keby ste si pred návrhom takéhoto nasprostastého zákona hodinku posedeli pred nejakou ordináciou? Čo keby ste sa pokúsili pochopiť, že mnohí pacienti sú v takom zúboženom zdravotnom stave, že jednoducho nevládzu pol dňa bezútešne čakať, kým prídu na rad. A možno, aj vďaka vaším verejným, grobianským vyjadreniam, sme už všetci takí zvlčilí, že sa radšej budeme zvedavo pozerať, ako práve niekto skapíňa, ale pred seba nikoho nepustíme!
Alebo mladý, nesmierne dynamický a perspektívny predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vy si naozaj myslíte, že je nutné schváliť každý nezmyselný návrh vášho všemocného šéfa len preto, aby sa ako vzorný pionier predvádzal s fixkou pred nástenkou, kde ako horlivý leninovec odškrtne ďalšiu splnenú komsomolskú úlohu?
Pochopte prosím, my nie sme poslanci, ktorí chodia ku akémukoľvek lekárovi zadnými vchodmi ambulancií.
Ak si mám vybrať, či v čakárni budem čakať päť hodín, alebo zaplatím desať €., tak omnoho radšej radšej zaplatím určený poplatok, ako keby som tam mal zgegnúť!
Vážení páni poslanci, naozaj by bolo fajn, keby vás občas napadlo, že zvolený zástupca ľudu, to nie je iba posledný poskok a hlasovací automat jedného príšerne náladového nástenkára, ale niekto, kto by mal mať nielen zdravý sedliacky rozum, ale vlastniť aj čosi - čo sa volá zodpovednosť a svedomie.
Zvedavá otázočka: Milí občania Slovenska, tipnime si, či naši priposratí poslanci niečim takým ako je svedomie, vôbec disponujú?