Príbeh páru detských očí

Pozerám na hodinky. ,,To už je deväť hodín?" otočím sa ku kamarátke sediacej vedľa mňa na lavičke v jednom veľkom obchodnom centre. ,,Hej,hej,dnes sme to trochu prepískli, " usmeje sa previnilo kamoška a pritiahne si k sebe asi pol tucta igelitiek s ulovenými výpredajovými vecami. ,,Ty si to prepískla, " zaškerím sa a priateľsky ju poštuchnem.No vtom sa moje oči zapichnú na malú postavičku predomnou.
,,Teta nemáte dvadsať korún?" pýta sa ma čiernovlasý chlapček s nádhernými veľkými čokoládovými očami. ,,Mám,nemám,podľa toho na čo," odpovedám na jeho otázku a posielam ku kamoške udivený kukuč.Tá sa len usmeje a už šmátra v kabelke po peňaženke.Ja sa narozdiel od nej tak ľakho prehovoriť nenechám a to malé čudo si ešte raz podrobne premeriam.Môj pohľad dostane stopku na sandálkach s deravými ponožkami.Zrazu ma premohne ľútosť, a tak v mihu kývam na chlapca rukou.Ten chápajúc,čo mu naznačujem,podíde bližšie. ,,Dám ti dvadsať korún,ale musíš nám prísť ukázať,čo si si kúpil." Po mojom šalamúnskom rozhodnutí mu podávam sľúbenu dvadsaťkorunáčku.
,,Dobre teta,hneď som späť!" počujem jeho hlások,ktorý sa mi stráca spolu s cupitavými krokmi.
,,Ty nie si normálna!" klepe si na čelo kamoška. ,,Určite sa už nevráti."
Na naše spoločné prekvapenie,za päť minút je chlapčisko späť.
,,Teta, bol som smädný,toto som si kúpil," ukazuje na fľašku s ľadovým zeleným čajom. V tej chvíli ma ovial závan materského citu a mala som chuť pohladkať ho po hlave.No on si zatiaľ prisadol k nám a spustil svoj príbeh.Rozprával ako každý deň chodí žobrať a už si zarába ako veľký dospelák( pri tom sa tváril tak chlapsky a hrdo,až mi mikalo kútikmi úst).Ukázal nám dokonca peňaženku s obsahom štyroch stokorunáčok.Trošku nás obe zaskočil,keďže sme si mysleli,že žiadne peniaze nemá.No neskôr mi živo vysvetlil jeho zámer kúpiť za ušetrené peniaze darček pre mamu k narodeninám.Po tejto úprimnej spovedi ma obliala vlna akejsi nehy.Dokonca som cítila vinu za moje upodozrievanie.Uvedomila som si,že táto malá detská duša je možno až prehnane svojská a prostoreká,ale na druhej strane v sebe nosí bijúce srdiečko.Chlapcove rozprávanie bolo zvláštnym kontrastom v porovnaní s prostredím obchodného centra,kde vedľa nás ľudia prechádzaju bez povšimnutia s výrazmi dôležitých mačov ci namyslených pipiek.Avšak tento kúsok človečenstva sálajúci z malého ,,žobráčika" mi skutočne spríjemnil deň.Svojich dvadsať korún vôbec neľutujem.Cena za ľudskosť je totiž omnoho vyššia.