Kto by nepoznal tvar územia Slovenska.
Jeho ladné siluety boli typické, aj keď sme patrili do ČSR či ČSSR. Od prvej chvíle ako som ho uvidel mi východná časť pripomínala levicinu hlavu. Po vzniku Slovenskej republiky v 1993 sa z celkovej mapky Československa "len odkrojila" západná časť a zvyšok aj s tou hlavou ostal neporušený. Na hodinách dejepisu učitelia rámcovo naznačovali, ako sa k takému tvaru dospelo - nejaká Versaillská či Trianonská zmluva - ale kto by tomu v tom vtedy venoval pozornosť. Zaujalo ma to až neskôr, keď som pripravoval seminár o stručnej histórii Slovenska. Pri gúglení som narazil na túto mapu z roku 1880:
Ten červený fľak sme my Slováci, ale jeho tvar sa na Slovensko nepodobá a aj levia hlava chýba. Nie že by som maďarskému zdroju nedôveroval, ale preverovať treba. K nájdeniu je ešte staršia mapa z roku 1855, tento krát rakúska
Na nej sme pre zmenu bledozelení, v jednej skupine s Čechmi aj Moravákmi (nedá mi nespomenúť, že aj Nemci aj Rakúšania sú ešte v tom istom "vreci" :-)), ale črty sú zachované . Ako sa stalo, že dole na juhu Slovenska, to vyzeralo inak? Nechajme bokom, že dať na takú otázku obsiahlu a vyčerpávajúcu odpoveď je predmetom rigoróznych prác a poďme rovno k veci. Osud Rakúsko-Uhorska bol spečatený a bolo treba ho rozporcovať. Predstavte si, že ste v komisii ktorá rieši "jednoduchú" ulohu: kreslí na mape čiary, ktoré budú ohraničovať budúce suverénne územia. Keďže to má byť na základe národnostného princípu, prvá voľba padne na kontúry obťahujúce farebné fľaky. A je to. Aby sme nepodľahli pokušenie sociálneho inžinierstva, tak si pripomeňme, že tie fľaky sú v skutočnosti národy, etniká a národnosti. A v rámci veľkých fľakov sú aj menšie fliačiky: Nemci medzi Ruténmi, Chorváti medzi Maďarmi, Bulhari medzi Rumunmi, Slováci medzi Srbmi. Spätný pohľad na mapu je však jednoznačný: geometricky sa čisto homogénne štáty vytvoriť nedajú. Výsledné riešenie je síce kompromisné ale najlepšie možné. A hlavne spravodlivé, myslíte si. Delegáti vám však hneď vysvetlia, ako je to s tou spravodlivosťou. Čo desiatky rokov prebiehajúca maďarizácia? A že niekto, do vtedy najstrašnejšiu vojnu v histórii, prehral sa nebude brať do úvahy? To sú závažné okolnosti a uznávate, že to treba prekresliť. Ako? K slovu sa dostáva história, strategické záujmy, šikovnosť vyjednávačov, ich kontakty ale hlavne prednostné slovo víťazov.
V prípade Slovenska sa dospelo k tomu, že hranica pôjde stredom Dunaja, Ipľa a potom ďalej na východ (podrobný opis hranice je možné nájsť tu). Strategický v tom bol Žitný ostrov, doprava po Dunaji a na Východ, ale možno aj Tokajské víno. Ten Ipeľ tam nemusel byť a mohlo sa ísť ďalej po Dunaji a až niekde pred Budapešťou to "strihnúť" na východ k rieke Tisa. To by malo veľmi pozitívny vplyv na našu symboliku: Matra by tiež patrila do Slovenska a nikto by si nemusel lámať hlavu, prečo ju máme v trojvrší nášho štátneho znaku. Niekomu by možno myseľ uletela ešte viac (Beneš údajne navrhol poslať Čs. jednotky aj do Budapešti), my zvyšní sa ale dúfam zhodneme, že žiadať aj Budapešť by bolo príliš trúfalé. Veľkost víťazov spočíva aj v tom, že nie sú pažraví a zachovajú si veľkorysosť. Zrazu však otázka z druhého tábora. "Žiadať o prisúdenie miest, kde je podiel Slovákov okolo 15% nie je trúfalé?" Hmm... v Bratislave aj v Košiciach ich v tom čase bolo naozaj len toľko. Ale prešlo to. Dokonca aj pripojenie dnešnej Petržalky. Československé légie obsadili strategické pozície aj na pravom brehu Dunaja a bolo.
Sem a tam
Dôležití maďarskí politici vrátane Horthyho (ich vtedajšieho šéfa) usúdili "... že Maďarsko nedisponuje ekonomickou a vojenskou silou, ktorá by umožňovala prípadný efektívny odpor" (SME, 13.2.2008) a Trianonskú dohodu aj s vytýčenými hranicami 4.6.1920 podpísali. Podľa maďarského historika "vynútený podpis však neznamenal zmiereniae sa s daným stavom" (tamtiež). A naozaj: ani nie o 20 rokov sa mocenské karty znovu premiešali a Slovensko o južné územia (červené plochy) a východný výklenok (modrá plocha) prišlo
Tento krát pripadlo "trochu viac" Maďarsku, vrátane Košíc, v ktorých roku 1930 bývalo pre zmenu už len 16% Maďarov. Pri tom ma vždy napadne, ako je možné, že mecenáši Slovenska na čele s Tisom nedokázali okliešteniu Slovenska zabrániť a nevyčíta sa im to. Tiso mal s Hitlerom dobré vzťahy, ale Horthy mal zjavne lepšie. Alebo je to naozaj celé inak a im sa vlastne nejaké Slovensko podarilo zachrániť, lebo "... neveľmi skrývaným konečným zámerom Horthyho režimu bolo zabratie celého Slovenska"? Príznačné bolo spätné zrekvírovanie Petržalky a keďže pre zmenu Nemci potrebovali mať predmostie na druhom brehu Dunaja, tak si priklepli aj Devín. Ten pocit! Idete dole z Devínskej Kobyly do Devína a tam zrazu: "Achtung! Tretia ríša". Tá našťastie namiesto proklamovaných 1000 rokov vydržala len 6 a po jej zániku sa s dodnes konečnou platnosťou stanovili hranice medzi Slovenskom a Maďarskom. Dejiny zas a znova písali víťazi a všetko sa vrátilo do medzivojnového stavu. Rozdiel bol len v tom, že Československo prišlo o Podkarpatskú rus, ale ako bonus dostalo Jarovce, Rusovce a Čunovo.
Aký je historický význam udalosti?
Tá otázka na hodinách dejepisu naháňa hrôzu. Nebolo a nie je ľahké trafiť ten "správny" význam. Bolo veľmi milé sledovať, ako ľudia "oslavovali" sté výročie vzniku ČSR a Martinskej deklarácie. Postovali, komentovali, na profilovky si dávali trikolóru až z toho celého bolo jasné, že mnohí ani nevedia čo "oslavujú". Je legitímne byť federalistom či čechoslovakistom. Škoda len, že sa tak veľmi štítia otázky, prečo spoločná republika skončila tak ako aj Rakúsko-Uhorská monarchia v prepadlisku dejín. Tak isto je legitímne patriť medzi lokálpatriotov, ktorí majú dôvod plesať, lebo Slovensko by to malo bez ČSR oveľa ťažšie. Pre istotu plesajú potichu, aby neskončili na pranieri nacionalizmu.
Nemyslia sa tým samozrejme lokálpatrioti maďarskí. Aj tí sú legitímni a z pozície holubičej povahy by som im venoval už spomínanú veľkorysosť.
Obrázky ako aj hyperlinky odkazujú na použité zdroje.
