Aj keď tomu predchádzala veľmi smutná udalosť. Našej režisérke, našej pani učiteľke zo škôlky a hlavne našej tete Majke zomrel v polovici októbra manžel. Chlap v najlepších rokoch. Neviem či mal 55. Vždy pri takýchto udalostiach musím myslieť na to, aký je ten ľudský život krehký. Jeden deň si tu, zdravý a šťastný, druhý deň dostaneš infarkt s fatálnym následkom.
V našej dedine (alebo mestskej časti ) je zvykom, že každý rok na Vianoce, 24.12 o 20:00 hodine, sa hrá divadlo. U nás v "kulturáku". S mojimi najlepšími kamarátkami sme hrávali snáď od škôlky. Pred štyrmi rokmi, keď som bola v maturitnom ročníku som hrala "poslednýkrát". Aj dievčatá. Všetky sme potom išli na VŠ a divadlo hrávali len "starí". No každý nasledujúci rok, na Štedrý deň, sme sa stretli na rázcestí pri ihrisku, zapriali sme si "šťastné a veselé" a spoločne sme išli do kultúrneho domu na predstavenie. Vždy nás chytila nostalgia a zaspomínali sme si na "staré dobré časy". Divadlo za tie roky prešlo progresom, od klasického Urbánka, cez Moliéra a Gogoľa až k divadlu, čo pripomína muzikál Chicago. Za každou z týchto inscenácií stála naša režisérka, Majka. Pre ňu bolo a je divadlo životom a kultúrny dom druhým domovom.
Pred mesiacom sme si asi viacerí uvedomili, že Majka tento rok divadlo režírovať nebude. A tak sme dali hlavy dokopy a vymysleli sme alternatívu. Divadlo nacvičíme. Budú to len scénky z predchádzajúcich divadiel, prezentácia a vtipný "pokec" pomedzi. Zapojíme sa aj my, odpadlíčky.
A tak poctivo chodíme na skúšky a trénujeme. (A frfleme, keď sa nám nechce ísť do tej zimy do KD). Pamäťové stopy fungujú a divadlo pomaly napreduje. Určite to nebude také dokonalé, ako bolo predtým. A asi ani náš "Bednárik" sa na to nepríde pozrieť. Ale bude to divadlo pre ľudí. Pretože tradície treba zachovávať. Hlavne tie pekné.
V piatok idem na inštruktorský lyžiarsky kurz, a potom konečne šup-šup do práce. Lebo už mi je dlho doma. Tak nech len pekne sneží a nech aj na Vianoce kráčame na predstavenie po ľade a nie po blate. :)
