Asi po hodinke nas volaju. Berieme veci a bez akejkolvek kontroly batoziny (ani len roentgenom ju nepresli) vstupujeme do Iranu. "Bodyguard", nasa policajna eskorta, ktora nas ma ochranit pred pripadnymi unoscami je chalan mladsi nez my, neozbrojeny, mame pocit, ze sa boji viac, nez my. Je nam to spociatku jedno, no po zisteni, ze s nim nemozme cestovat autobusom, ale musime si zaplatit taxik, nam to uz zacina vadit. Zistujeme cenu - 25 000 tomanov. To je predsa len 2.5 USD, v pohode, myslime si. Davame taxikarovi 25 000 Iranskych penazi v domneni, ze bude spokojny, on sa vsak na nas nechapavo pozera. Chce 250 000. "Coze???", nestacime sa divit. Zistujeme, ze "toman" znamena 10 "rialov" a bankovky su v rialoch. Chce teda 250 000 rialov - asi 25 USD. To je uz predsa len moc. Chceme ist bez eskorty autobusom. Ved aj tak ten "bodyguard" vyzera, ze v pripade problemu zuteka ako prvy. Snazime sa im vysvetlit, ze eskortu nechceme. Iranci, ktrori len horko tazko zo seba dostavaju anglicke slova, sa nam snazia vysvetlit, ze nemame na vyber. Vysvetlujeme nase pohnutky az akemusi riaditelovi pohranicneho priechodu, no ani jeho sa nam nepodarilo presvedcit. Nemame teda na vyber. S velkou nevolou, kedze vieme, ze benzin tu stoji 2 Skk/liter, davame taxikarovi az neuveritelnych 25 USD na vzdialenost cca 80 km. Okrem nasej eskorty mame v taxiku este "cloveka z vlady". Namietame, ze taxik sme si zaplatili my, ak sa chce zviest, nech zaplati pomernu cast, no marne. Vraj je tam kvoli nam (tazko sa nam tomu veri, kedze typek ma so sebou batozinu...). Po kratkej vymene nazorov to vzdavame a roztrpceni nechavame tak. Prechadame niekolkymi kontrolnymi stanovistami, kde sa nasa eskorta vzdy meni. Po asi hodinke prichadzame do najblizsieho mesta, Zahedanu. Taxikar nas napriek nasmu zelaniu ist na autobusovu stanicu odviezol na stanicu policajnu. Kaze nam vybrat si veci, ze dalej nas vezmu policajti. Mame ho uz plne zuby a odmietame tuto moznost. "Zaplatili sme Ti nemale prachy proti nasej voli, aby si nas odviezol na autobus, tak to aspon urob!", vyzadujeme od neho uz znacne podrazdene. Taxikar vycitil nase vnutorne rozpolozenie a tak suhlasi. Asi 10 min travime na policajnej stanici, nevieme preco, lebo nic sa nedeje. Napokon sa objavi policajna motorka s dvoma uniformovanymi chalanmi - musia nas doprevadzat. Ideme mestom, na kazdej druhej krizovatke stojime a cakame. Cakame na dalsie policajne auto. Nechapeme, co sa deje, vyzera to, akokeby mali policajti podelene mesto na akesy zony a nemozu posobit mimo svojej vyhradenej zony. Pocas cesty z policajnej na autobusovu stanicu sa pri nas vystriedalo asi 3-4 policajnych aut a motoriek. Sme znacne zneisteni, kedze nase pasy mali policajti a stale si ich medzi sebou podavali, par krat sme ich dokonca stratili z dohladu. Nas taxikar uz tiez stratil usmev na tvari - travi s nami vela casu, no nas to akosi netrapi. Sme si takmer isti, ze nas "okradol", tak citime aspon malu satisfakciu :-) Vrchol opatrnosti a doslednosti je, ked nas taxik vysadi na stanici a musime cakat na policajta so samopalom, aby nas odprevadil az priamo do autobusu. Mame pocit, ze sa tu policajti moc nudia a vymyslaju si taketo zabavky. Nevadi, sedime uz v autobuse, je dobre :)
Autobusy ani cesty sa s tymi Pakistanskymi nedaju porovnavat. Autobus skoro prazdny, okrem nas asi 3-4 ludia (!), cesty rovne, bez dier, nic nenadhadzuje. Rychlo si zvykame na novy standard. Nas spolucestujuci sa nam prihovara po nemecky, ojaaaaaj. Oprasujem to malo, co z nemciny viem a davam sa do reci. Zastavujeme na veceru. Prekvapuje nas cistota, aka tu vsade naokolo vladne, ako aj fakt, ze Iranci, ktorych sme zatial stretli, nevedia po anglicky. Po tom, ako casnik pochopil, ze si nerozumieme, vzal ma do kuchyne, kde som mu poukazoval, co vsetko by sme radi na veceru. Konecne normaaaalne kura! Nerozdrvene! Take, kde sa najde aj maso, nie len kosti (ako v Pakistane)! No to je naaaadhera! Dokonca tu maju celkom slusne toalety! No totooooo :-) Tak sa nam v autobuse zapacilo, ze sa rozhodujeme neist nim len 5 hodin, ako sme povodne chceli, ale celu dalsiu noc. Za asi 15 hodinovu cestu prekonavame asi tretinu uzemia Iranu, 1000 km, a platime 60 000 rialov, teda iba 6 USD. Dostavame sa do Shirazu.
fotodokumentaciu najdete na : http://picasaweb.google.com/PetoveFotky/Iran2008
