Cestujeme do kralovstva Chitral z Gilgitu. Cesta trva 1 a pol dna. Cely prvy den travime v autobuse, ktoreho sa mierne povedane bojime. Po par hodinach zastavujeme kdesi v dedinke, sofer cosi opravuje. Pozrieme sa blizsie - pripevnuje rameno, ktore otaca obe predne kolesa, obycajnou handrou a lepiacou paskou. Bojim bojim! Uz len dotahuje zadne koleso (zrejme sa pocas jazdy uvolnilo) a mozme pokracovat. S velkou nedoverou nasadame do autobusu, co sa ma stat, stane sa. O par hodin na to opat stojime, tentokrat mame defekt na prednom kolese. Chlapi vymenia koleso, to dierave supnu do vnutra autobusu a ide sa dalej. V najblizsej dedine ho davaju zalepit. Napokon sme radi, ze stale nieco opravuju, nebyt toho, nemame prestavky. Kedze je ramadan, domaci nejedia, nepiju, tym padom ani na toaletu nepotrebuju, a tym padom autobus absolutne nezastavuje. Mame stastie, ze kvoli porucham musi :-) Prechadzame Schandur passom (3900mnm), autobus ide pomaly, je tu celkom kosa. Chceme byt uz tam, cesta sa zda byt nekonecna. K tomu vsetkemu caste checkpointy, kde sa musime zapisovat do knih. V jednej z nich si vsimame 5ticu slovakov, ktori tadialto prechadzali nedavno na bicykloch. Do mestacka Mastuj, prichadzame uz v noci. Vsade sama tma, hotela nikde. Nastastie sa nas ujima akysi chlapik a s baterkou v ruke nas vodi tmavymi a prasnymi ulickami mestecka. Skoncili sme v celkom utulnom hoteliku, davame si veceru a ideme spat. Rano nas caka pokracovanie cesty - 5 hodin v jeepe, autobusy tadial uz nemozu. Zvladame v celku v pohode.
Po prichode do Chitralu sa ako cudzinci musime registrovat na policii. Vchadzame do miestosti, na stene ktorej visi plagat so statistikou navstevnosti Chitralu podla krajin sveta. Slovensko tam chyba. Po r.2001 (utoky na dvojicky) im navstevnost dramaticky klesla (z cca 4000 na 600 turistov za rok). Zapisujeme sa teda do analov mesta. Citim mierne zachvevy, nevsimam si. Citim ich opat a o nieco silnejsie, policajt nam hovori:"Disaster! You can go!". Dochadza nam to, "zemetrasenie!". Vybiehame na dvor, kde su uz zhromazdeni policajti cakajuci na pohromu. Sever Pakistanu zazil nicive zemetrasenie naposledy v roku 2005. Cakame, co sa bude diat. Nastastie uz len jemne zachvevy pody a zivot sa moze vratit do zabehnutych kolaji. Registrovali sme sa bez problemov, caka nas tazsia uloha - predlzit si Pakistanske viza. Posielaju nas do ineho officu cez cele mesto. Ujec v kancelarii nam hovori:"No problem, just wait!". Cakame. Cakame pol hodku, hodku. Uz sa nam to nepaci. Typek sa to snazi pourgovat. Vraj nas chce vidiet nejaky hlavny ujo, potom nam to podpise. S hlavnym ujom sme pokecali, no podpisat sa mu nechce, posiela nas naspat na policajnu stanicu. Ideme tam, tvaria sa, akokeby nevedeli, co od nich chceme. Typek, co nam moze pomoct prave odisiel na modlitby. Cakame. Sme strasne hladni (ramadan, nie je lehke sa najest), smadni a tym padom nervozni. Prichadza typek, mame cakat. Uz sa mi to fakt nepaci, vchadzam do jeho kancelarie, tam 6 Pakistancov diktuje dalisemu, co ma tukat do stroja - vybavuju nam viza. Nechapem, ako je to mozne, no zrazu mame spis s cca 10 stranami. Jeden z policajtov ide s nami na este ine miesto, mam pocit, ze nevedioa, co s nami. Napokon, po 4 hodinach vybavovaciek, sme uspesni! Mame predlzene viza. Kupujeme v obchodiku dostupne potraviny (sladkosti) a snazime sa zasit, aby sme ich mohli v pokoji zjest. V pokoji to sice nebolo, ale uz neumierame od hladu. Prechadzame sa bazarom, Jani si kupuje miestne oblecenie. Zrazu na uliciach zavladne neskutocny ruch. Vsetci zrazu balia svoje obchodiky, zatvaraju. Kecame akurat s jednym z obchodnikov ked v tom zaznie celym mestom sirena. Obchodnik sa zhaci uprostred vety, ospravedlnuje sa nam a uteka prec. O par minut su ulice prazdne. Slnko zapadlo a teda moslimovia mozu uz jest - to je dovod tejto nahlej zmeny. Je to aj dobra sprava pre nas, konecne sa mozme najest bez toho, aby sme sa citili ako zlocinci! Ibaze kde, ked nikto teraz nepracuje?? Kazdy veceria? Musime si teda pockat, az sa najedia domaci, potom pride rad aj na nas. Tesime sa na zajtra - cakaju nas Kalash valleys.
Po mensich komplikaciach a par hodinach stravenych na "autobusovej stanici" vyrazame do Ayonu, odtial jeepom do Bumboret valley. Cesta narocna. Stojim na zadnych vyklapacich dverach jeepu, drzim sa, coho sa da. Maly jeep -miest na sedenie 10, na statie asi rovnako. Stojim uplne na kraji, mam co robit, aby som sa udrzal. Cesta vedie, ako inak, v skalnej stene. Kedze vytrcam z jeepu aj do sirky aj do vysky, musim sa vyhybat skalam, okolo ktorych ideme. Nie lahka uloha, niet sa totiz kam vyhnut. Na zadnych dverach stojime asi 6 ludia!! Nastastie sa mi dari, ci uz tesne alebo s vacsim prehladom, uhybat skalam vytrcajucich do cesty. Prichadzame opat na kontrolne miesto, jeep zastavuje, huraaa, aspon trocha oddychu. Vstupujeme do udolia Bumboret, ktore je jednym z 3 Kalash udoli.
Kalash "people" su uuuplne ini, nez ludia z ich okolia. Ziju v troch udoliach pri sebe v blizkosti Afganskych hranic. Je ich dokopy 2000-3000. Maju vlastne nabozenstvo - paraaada, ziaden ramadan! :) Pouzivaju svoj vlastny jazyk, obliekaju sa vlastnym stylom - zeny chodia bezne oblecene v krojoch. Spociatku su ostychave a nechcu sa fotit, ale neskor... ;-) a to napriek tomu, ze im na plnu hubu hovorime, ze su špaty ("špata" je Kalašsky pozdrav). Ubytuvavame sa u zaujimaveho typka. Sedi s nami na terase, popija domacu marhulovicu, fajci hash. Zasvatcuje nas do tajov kalash kultury. Ohromuje nas informaciou, ze kalash zeny pocas menstruacie odchadzaju do specialnych domov, kde preckavaju svoje dni. Maju tu k dispozicii vodu, jedlo a cakaju. Muzi do tychto domov nesmu vstupit, dokonca sa ani dotknut ich murov. Vraj aby sa "nepospinili". Typek nas ponuka svojou marhulovicou so slovami: "Dajte si, je dobra, ja jej vypijem denne 1.5 litra!" (35% alkohol). "Mam obrovske polia, luky, rocne vypalim hektolitre... Dokonca moslimovia ju chodia ku mne kupovat. Nevadi im, ze ked ich chytia, tak im hrozi vezenie", chvali svoj produkt. Rec sa zvrta na este zaujimavejsiu temu: "Mnohi cudzinci tu ostavaju aj niekolko mesiacov, mnohi niekolko rokov. Mame tu predsa kvalitny a lacny afgansky hasis", jednu hasisovu cigaretu si pri tom zapaluje. "Je teda mozne kupit si tu hasis?", pytam sa ho zo zvedavosti. "Ale jasneee, kolko chces?". "Kolko stoji jeden gram?", pytam sa opat iba a vyhradne kvoli zvedavosti ;) Typek sa naaaramne rozrehotal. Z casti to ma na svedomi asi cigareta, ktoru prave fajci, no z vacsej casti moja otazka. "Gram?!?", bavi sa dalej... "Bavme sa o 10 KILOgramoch, 50 kg...", zasvacuje ma. "Ved len ja denne vyfajcim 30 gramov!", rehoce sa o dusu. "10 kg hasu sa predava po 350 USD. Byvalo to lacnejsie, no teraz su hranice lepsie kontrolovane...", dodava, ked sa prestane konecne smiat. "Zbrane tu takisto nie su problemom. Ja mam jeden revolver a jednu pusku. Chcete ich vidiet?", a uz aj uteka po ne. "Parada, zhuleny a ozraty typek v Pakistane mi ide ukazat jeho strelne zbrane", vravim si sarkasticky. Nastastie nie su nabite. Obzerame si ich, otvarame, mierime...
Kalashania sa od prace velmi nepretrhnu. Cele dni ich vidime posedavat po terasach, popijat cajiky, fajcit, rozpravat sa. Ale len muzov. A co zeny? Zeny vidat cele dni na poli, v zahrade a kuchyni. Maju to teda podelene. Prechadzame dedinou, stretavame nasho domaceho ako spolu s dalsimi muzmi posedavaju v spolocenskej miestnosti a hraju akusi hru (vid foto). Prechadzame sa po okoli asi hodinu napeso od Afganskych hranic. Je tu krasne. Pokoj, klud, uvolnena atmosfera. Je vsak cas ist dalej. Stopujeme smerom z udolia. Uloha nelahka, auto sa tu objavi mozno tak raz za hodinu. O to vacsie stastie mame ked nam typek ponuka odvoz zadara. Prijimame a zchadzame do mesta. "Idem az do Chitralu, ale s asi hodinovou prestavkou obalec. Ak chcete, pockajte a zaveziem vas", ponuka sa. Prijimame teda. Jeep prichadza pred akusi vilu nad mestom, vchadzame do vnutra. Nadherny dom, velka, upravena zahrada. Prichadza starsi pan. Muzi, co nas viezli, sa s nim davaju do reci a fotia sa. Spravaju sa k starsiemu panovi velmi uctivo. Prehadzujeme par viet, ked v tom zistujeme, kde vlastne sme: "Moja rodina vladla v kralovstve Chitral po 300 rokov", ozrejmuje nam starsi pan - princ stareho (niekdajsieho) kralovstva Chitral. Po pol hodinke stravenej v jeho rezidencii pokracujeme do Chitralu.
Zajtra nas caka cesta do obavaneho, konzervativneho mesta Peshawar, o ktorom nam nas pakistansky kamarat Abdullah jednoznacne povedal: "DON'T go there". Ak vsak nechceme stravit v autobuse o 2 dni viac, musime ist prave cez Peshawar. Okrem toho, poculi sme o nom vela dobreho, chceme ho zazit na vlastnej kozi!
foto by Skoty: http://picasaweb.google.com/jskotta/Pakistan2008ChitralKalashvalley
