Sedím. Z cigarety pomaly stúpa dym a ja sa nútim k ďalšiemu šluku už len kvôli tomu, že mi je ľúto tých peňazí, ktoré každý deň vyhodím do vzduchu...
Sedím, svetlá mesta v tme blikajú, zvuky z ulíc hlásia, že sa nič nedeje, sem tam zapištia brzdy nejakého blázna, sem tam začujem hádku z neďalekého bytu, tu a tam trepot motýlich krídel, ktoré sa snažia pomôcť svojmu majiteľovi od nepekného osudu v papuli netopiera a sedím. Svet okolo plynie a ja sedím. Je to len chvíľa, jedna z tých, keď sa pozriete na hodinky a neveríte tomu, že uplynuli len tri minúty. Vám sa hlavou preženie stádo, čo stádo, aspoň šesť a pol stáda vyplašených myšlienok a všetky končia v žalúdku, kde ešte potiahnu za jeho ohlienenu stenu a nakoniec sa v ňom, scvrknutom chudákovi, schúlia...
Sedím, dym mi štípe oko, no chvíľa sa nedá preťať a tak nechávam stekať slzu po tvári. Dotvára tento moment a moja melodramatickosť dovŕšila strop mojej tolerancie. Nahnevane ju utriem a zadívam sa na oblohu, aj keď si uvedomujem, že som použil bohemizmus, nechce sa mi opraviť to. Po oblohe sa prevaľujú mraky a spoza nich na mňa, sem tam, zažmurká hviezda. V tejto chvíli ma rušia, sú ako kurvy, čo na vás kývu na ulici, pokrikujú, nahnevane rozhadzujú rukami a bránia vám v tom hollywoodskom behu za svojou vyvolenou, ktorú aj tak za rohom ulice stratíte a nakoniec tam len so zvesenými pleciami ostanete stáť...Také teraz tie hviezdy sú...
Sedím, cigareta dohorela a ja pripaľujem druhú. Dym mi otrasne dráždi hrdlo a ja cigu znechutene nechávam klesnúť dole. Hlbokým povzdychom sa snažím dať najavo, že mi je ťažko. Ale ako ťažko? Vynára sa mi v hlave otázka s hlasom mojej mamy. Ako ťažko ti je? Čo ťa bolí?
Nič mi nie je! Odpovedám si podráždene a hnevám sa na seba. Sedím a uvažujem, či som taký iba ja, alebo či nad sebou niekto takto premýšľa. Či v tejto chvíli je človek, ktorý, ako ja, sedí na balkóne a vzdychá bez dôvodu, no odvôvodnene...
Sedím a sledujem záblesky v diaľke niekde za kopcom. Vzduch je studený, no mne to nevadí. Je vlhký a jasne mi hovorí, že sa blíži dážď. No aj keď to všetko vnímam a uvedomujem si, že svet ďalej dýcha, pre mňa zastal čas.
Vstávam. Opieram sa o zábradlie a odklepávam popol. Obzerám sa okolo seba a hľadím do tých pár oblokov, v ktorých ešte svieti svetlo. Mladý muž si pripravuje niečo pod zub, mamička pobehuje po byte a chystá veci, za ktoré si ju jej deti vážiť nebudú, lebo nevedia, že sa nepripravia samé. Staršia pani zhasína svetlo a poberá sa na tých pár hodín do postele, ožran zhadzuje zablatené veci a sadá si pred telku...a ja stojím a sledujem to.
Ciga dohára, žalúdok sa sťahuje v poslednom kŕči, na čele a na dlaniach mi vyráža studený pot. Pevnejšie uchytím zábradlie...kto si teraz myslí, že sa hodím dole, je magor. Až tak mi nejebe. Otáčam sa a idem dnu. Do izby, kde si zasa ľahnem sám, kde obíjmem iba vankúš a kde sa tieto myšlienky rozplynú v absolútnu zbytočnosť. Ešte raz sa zamyslím, posledný krát si vzdychnem a s vedomím, že tento cyklus môže zmeniť len jedna osoba, ktorá tu chýba nato aby prekročila ten prah so mnou, a taktiež s tým, že zajtra ma svet prinúti myslieť na niečo iné zaspávam (nes)pokojným spánkom...
