Ani neviem ako dlho som sedel na tej lavičke, keď ma odrazu premkla hrôza. nevedel som to opísať. Bolo to niečo neuveriteľné. Bolo letné popoludnie a ja som sedel v parku pod gaštanom rozpínajúcim svoje mocné konáre nad mojou hlavou a snažil som sa učiť. Potreboval som dostať do hlavy aspoň niečo. bol som totálne vygumovaný. vedel som, že niečo musím spraviť. Zaspával som nad knihou. ato som sa ani veľmi nečudoval. Po tom včerajšku ,keď sme sa opili ako zvieratá a robili veci ktoré nemám ani odvahu napísať do tohoto príbehu, som bol fakt na porkaji vyčerpania.
Vstal som o piatej aby som sa niečo naučil na zápočet. Vedel som, že ak ostanem doma, tak sa nučím akurát tak veľké ... no veľké nič! Preto som sa pozbieral a po biedných raňajkách som vyrazil do parku. vonku na objal chladný vzduch. cítil som tú sviežu vôňu trávy na ktorej sa pohojdávala rosa. Poznáte to. Potom sa mi do očí nahrnuli slzy. No jasné...moje citlivé oči....stáva sa mi to často. Nevedel som kam sa podejem, no vedel som, že smer park to istí. utrel som si oči a zažmurkal v rannom chlade. potom som sa otočil a posledný krát pozrel hore, či neuvidím moju mamu na balkóne. Nebola tam. Vytiahol som ciagarety a jednu si pripálil. Fuuuj...bolo to svinstvo. Skúste si pripáliť po takej opici. Ale cigi mi bolo ľúto a tak som ju nechal horieť a fajčil som ďalej. Dal som sa do pohybu. každý krok spôsobil v mojej hlave také duté bum!
Ani som sa s tým netrápil. Ten pocit som poznal až pridobre. Ak chápete čo tým chceš povedať. Včera to bolo divoké. Ani si nepamätám ako som sa dostal domov. Pamätám si akurát môj dôverný rozhovor s porcelánovou misou... no čo už, večera mi veľmi nesadla... Keď som prechádzal popri novinovom stánku mrkol som dnu. bola tam moja suseda, a tak som cigu šikovne skryl do dlane a vystrúhal takú príjemnú tváričku akej som bol schopný, aj ke´d som potláčal nutkanie na ďalší rozhovor s porcelánovou lady...
Konečne som sa doterigal do toho blbého parku. Bolo niečo po šiettej. Neveril som, že tam niekto bude, no psíčkari ma nesklamali a už pekne hnojili trávniček. Zhnusene viedli svojích miláčikov a myšlienkami boli ešte stále pod perinou. Keď som míňal dievča s takou mini čivavou zachytil som jej naštvané hundranie :" Ja som toho potkana nechcela! Tak sa už konečne vyondi ty potvora! Nemám na teba celý deň...janarozdiel od teba aj niečo robím..."
Pobavene som pokračoval ďalej. Po chvíľke sa ale prihlásili ďalšie nevoľnosti a bolo po náladičke. Obzeral som sa po nejakej lavičke, lebo som si bol istý, že ďalej ako za park nezájdem. Našiel som jednu pod gaštanom. bola jedna z trojice neporušených a bola dokonca aj pomerne čistá. Sadlo som si na ňu a vytiahol som knihy. Anorganická chémia... bože kto sa to má učiť...taká trapošina! Nenávidím chémiu! Lenivo som otvoril knihu a jej stránky sa od seba neochotne začali odliepať. Bola to už pametihodnosť. tá kniha zažila asi aj francúzku buržoáznu revolúciu.
Nalistoval som si dusík a začal čítať. po prvej vete som bol myšlienkami inde. Včera sme boli taktiež v parku. Gabika priniesla fľašu domácej slivky. Že vraj pozdrav od ocinka. tak sme sa do nej pustili. To by ešte doapdlo fajn, ale pokračovalo to ešte dvoma fľahami vodky a jednou peach vodkou. a to sme pili šiesti. David vyzeral na otravu krvy ale potom sa prebral. Domov išiel štýlom postrelenej kačky, ale bolo to fajn. ja som skončil...moment....ja neveim ako som skončil. posledné čo si pamätám je...moment?Ja si nepamätám skoro nič o tej druhej vodky. Ešte si matne spomínam na odpornú chuť tej peach- ky.
No jasné! Už viem, vtedy sa začalo točiť o tých duchoch! Julo nám vravel o tej holke ktroú zabili tu v parku. Vraj ju dobodala jej vlastná mama, ktorá bola duševne chorá. Potom jej vraj vyrezala srdce a doma ho pripravila a dala zjesť jej synovi, ktroý vôbec nič netušil. Dievča vraj odvtedy chodí po parku a prosí ľudí aby jej vrátili srdce,a lebo aby jej dali svoje.
Celkom slušne sme sa na tom zabavili. Sranda bola dovtedy, kým si Naďa nespomenula na to ako jej mama vravela o jednej vrahyni, ktorá bývala v ich vchode predtým ako sa narodila. Vraj zabila svoju dcéru, ale viac jej nechcela povedať. potom niekto dostal ten šialený nápad.
Doteraz sa čudujem ako som sa dostal na cintorín. Po ceste ešte padla ďalšia fľaha a mi sme boli na mol. Došli sme k cintorínu a vydali sa pomedzi hroby. Hľadali sme tie staršie. Netrvalo dlho a našli sme to čo sme hľadali. Bola to skupinka hrobov, ktoré vyzerali fakt staro. V podstate nám to stačilo, no David sa vydal pomedzi ne v snahe dokázať, že to je pravda. Prešiel pomedzi všetky hroby ale nenašiel nič. Potom sa to stalo. Stál som opretý o jeden náhrobný kameň a predomnou nebolo nič. Bola tam ulička pomedzi hroby. Bola ale oveľa širšia ako na iných miestach. Chcel som ísť za Dávidom, no keď som urobil krok v pred zakopol som o niečo a stratil rovnováhu. Vytrepl som sa tam na zem aký som bol dlhý.
Naštvaný som vstal za pomoci kamošov. pozrel som na miesto kde som zakopol. Ležalo tam niečo pod vrstvou trávy a lístia. Zohol som sa a odhrnul všetko to svinstvo preč. Bol to náhrobný kameň.
"Tu odpočíva Alžbeta Škrivivá"
*09.09. 1966
+ 06.06.1984
Aj keď nie celkom celá,
zo života odletela,
Chýbať nám budeš stále,
srdiečko naše malé...
Bože príjmi ju tam hore
aj napriek tomu, že chýba
to podstatné z nej...
Ostali sme celkom vycivený. Stáli sme ako mechom udretý a pozerali pred seba. V tom Dávid chytil Táňu za nohu a tá skrýkla akoby ju drali čerti z tela. Nastal tam pekný cirkus. Okolo akurát totiž prechádzala policajná hliadka. Vystúpili z auta a začali po nás kričať. Dali sme sa na útek. Ani neveim kde som sa skryl, ale pravdepodobne ma nechytili, to by som asi spal inde...
Bolo už desať hodín a ja som stále sedel na lavičke. Bolo strašne horúco a ja som sa potil ako vôl. Chémia sa vzpierala a nešla do mojej hlavy ani zanič! Totálne unvený som sa vystrel a pozrel pred seba. Pri kmeni gaštana ležalo dievča. Bolo chrbtom opreté o kmeň. Smutne na mňa pozeralo svojími modrými očami. Boli tak modré... ako ľad...úplne chladné... striasla ma zima. Opäť som sa zahľadel do knihy. Vydýchol som vzduch...z úst mi vyšla para... škokovane som pozrel na strom...dievča tam už nebolo. Vstal som a pozrel sa okolo seba. Na lavičke bola námraza a ja som stále vydychoval paru. Bola mi neskutočná zima. Podišiel som ku gaštanu. Dotkol som sa jeho kmeňa. Na mieste kde som sa ho dotkol sa objavil biely fliačik. Rozrástal sa. Bola to námraza. Vtedy som si uvedomil, že námraza kreslí nejaký tvar. Bolo to srdce a odrazu v ňom začali pribudať aj písmenká.
"Raz dávno som ho mala,
rada som sa smiala,
dnes ho nemám, dnes už nie,
vzala mi ho mama násilne,
Teraz prišiel čas,keď ho chcem späť,
dáš mi ho Ty a dáš mi ho heď..."
Preľaknuto som sa poobzeral, ale nikoho som nevidel. Otočil som sa, že vezmem veci a vypadnem. No keď som sa otočil stála za mnou. Natiahla ruku a prešla ňou cez moje rebrá a dotkla sa môjho srdca. Pozerala mi pritom do očí. Tými jej chladnými kameňmi ktoré mala vsadené do očných jamiek. Cítil som ako mi ho zovrela jej studená päsť a ako ho trhá vonku z môjho tela. Vykríkol som, no v tej istej chvíli som padol mŕtvy na zem... Námraza sa roztopila a nadomnou stálo dievča s rukou ušpinenou od krvy. Pozrela sa na mňa a s úsmevom na tvári sa otočila a vydala sa krížom cez park. Ruku si umyla v potoku ktorý tiekol poppri parku.
"Mami kde si?! Prišla som naspäť...prišla som po Teba!"
...
