Reč je o kaviári. Ten najdrahší, kaviár Almas, je biely. Nie že by som ho nechcela ochutnať, ale ja som mala možnosť ochutnať len čierny a oranžovo-červený. To je úroveň, po ktorú siaha obsah mojej peňaženky. A kde som ho ochutnala prvýkrát?
Vycestovať si na dovolenku niekam podľa svojej predstavy - to bola vec, za mojej mladosti, neuskutočniteľná! Predstavy boli vôbec tabu. Vedúca sila proletariátu držala pevne v rukách celú našu existenciu a mala výhradné právo za človeka rozhodovať o všetkom. Teda aj o našej dovolenke. Mládeži bola poskytnutá možnosť vybrať si dovolenkový pobyt prostredníctvom Cestovnej kancelárie mládeže. Na výber bol celý rad krajín socialistického tábora. Výnimkou bol, ak nešlo o krajinu vernú komunistickej myšlienke, Svetový festival mládeže a študenstva. Ale aj tam mohli vycestovať len vybraní, dôveryhodní jedinci. (Odporúčam pozrieť si film „Láska, soudruhu“, romantickú komédiu z roku 2013.) A čo ten planktón, do ktorého som patrila ja? Snažil sa vybrať si aspoň z toho, čo sa dalo. Takže sme si jedného dňa, spolu s mojimi dvomi šarmantnými sesternicami a jednou šarmantnou susedou, vybrali zájazd cez CKM do Soči. A neľutujem. Bol to skutočne poznávací zájazd. To, o čom som len počúvala „zábavné“ historky, som videla na vlastné oči. Cestou sme prespali v Kyjeve. Ruský hotel a drzé ruské „dežúrnyje“ v ňom, ktoré by snáď boli ochotné vliezť vám do kufra, obrovské, ale prázdne obchodné domy, s obrovitánskymi výkladnými skriňami, v ktorých viseli len obrovské politické heslá. Niektorí účastníci zájazdu sa pokúšali napríklad kúpiť si vodku. Kde inde než v Rusku by ste ju mali dostať? Omyl!! Podarilo sa to len tým najpredvídavejším, ktorí mali čo za tento úzkoprofilový tovar ponúknuť.
Našou cieľovou stanicou bolo mesto Soči. Obrovský komplex s veľkou ubytovňou pri mori. Nebudem sa rozpisovať o toaletách, o jedálenskom priestore s nízkou hygienou atď. To dôležité, čo nás tam postretlo, bola arménska skupina turistov, s ktorou sme sa tam stretli. Už na prvý pohľad bolo jasné, že od ruskej mentality majú ďaleko. Aj tak na nás reagovali. Boli nadšení, že nás vidia a objímali nás ako svojich. Chodili do Soči na dovolenku každý rok, veľmi dobre poznali miestne pomery a boli preto náležite vybavení. Tým myslím, priniesli si svoje zásoby jedla. Asi v polovici pobytu sa k nim pridala ďalšia skupina z Arménska, s ďalšími, čerstvými zásobami potravín. Nechýbalo nič. Od jedla až po pitie, ovocie, pochutiny. A neboli skúpi. Delili sa s nami ako s rodinou. Vtedy som jedla prvýkrát sušené hovädzie mäso, arménsky chlieb lavaš a - červený kaviár. Toho, čo som poznala len z obrázkov, alebo z pultov v obchode ako luxusný tovar, som si mohla smelo nabrať koľko mi chutilo. Ako keby som si na rožok nakladala budapeštiansku pomazánku. Načierala som lyžičkou do kvariáru a nakladala si ho na na kúsky lavašu. Absolútne som sa nesklamala v mojich predstavách. Veľmi jemné a chutné jedlo a navyše krásne. Kôpky oranžových sklenených koráliek, plné lahodnej lososovej chuti. V tomto prostredí socialistického blaha som si pripadala ako arabská princezná, ktorá si vyberá tie najchutnejšie sústa jedál a najkrajšie ovocie zo slávnostne prestretej tabule.
Dnes si arménsky kaviár pripomínam aspoň raz do roka, na Veľkú noc, keď ním zdobím plnené vajíčka. Nie je síce z Arménska, ale vyzerá rovnako a aj spomienky na jeho prvé ochutnanie sú rovnako milé.
Nechcem byť však nespravodlivá a tvrdiť, že nebyť Arménov, moja dovolenka s CKM by bola celkom nanič. Na našej ceste sme stretli veľa Rusov, hlavne mladých ruských ľudí, ktorí boli nielen veľmi milí, ale aj vzdelaní, múdri, jednoducho inteligetní a zároveň skromní. Pamätám sa, ako ma veľmi trápila predstava, že majú ešte obmedzenejšie možnosti ako my, doma v Československu. Ani tam nebolo ľahké dostať sa na svoju vysnívanú školu a keď sa na ňu človek dostal, musel sa riadne obracať. Boli na nich kladené veľmi vysoké nároky. Vedomostné, a čo je najhoršie, aj politické.
Snáď preto by som rada ešte spomenula v súvislosti s kaviárom z lososa ešte jedno ruské jedlo. Volá sa „Ryža na cársky spôsob“. Ochutnala som ho dávnejšie v Budapešti v tržnici Hold Utca Food Market. Je tam stánok s ruskou kuchyňou a hoci išlo len o stánok, jedlo, ktorého recept som získala patrí veru k tým luxusnejším. Nech sa páči!
Na olivovom oleji spením cibuľku, keď zmäkne, pridáme k nej kúsok masla. Ďalej pridáme na kocky nakrájaného lososa a biele víno, soľ podľa chuti a dobre povaríme, aby sa vyparil alkohol a nakoniec primiešame v smotane a mlieku predvarenú guľatú ryžu. Postupne opatrne pridávame maslo a mlieko, aby sa jedlo stalo krémovejším. Väčšie osolené kúsky lososa opražíme na masle. Na tanier naservírujeme rizoto, naň uložíme lososa a celé to posypeme guličkami kaviáru z lososa. Nakoniec dozdobíme kôprom.
"A eto vsjo!" Už len pridám, keďže sme často spomínali výnimočný vzhľad kaviáru, fotografiu z nášho veľkonočného stola ako inšpiráciu pre originálne ozdobenie sviatočného jedla. Veď Veľká noc je už blízko!
