Takto spomínal herec, pán Vladimír Menšík v jednom zo svojich mnohých vydarených vystúpení, na rozhovor medzi dvomi svojimi kolegami. Otázku položila pani Olinka Scheinpflugová pánovi Bohušovi Záhorskému v čase, keď sa ich herecké umenie dalo sledovať väčšinou len v odtieňoch čierne a bielej farby.
Mne sa však jej výrok veľmi vryl do pamäti, pretože – až na tú druhú vetu – akoby hovorila o mne. S jedlom je spojené varenie a to je oblasť, ktorá mi poskytuje relax. Aj vo chvíli, keď ho ochutnávam, alebo keď o ňom len čítam, či ho sledujem na obrazovke, alebo sa mám možnosť o ňom rozprávať. Nech si však v mysli predstavím akékoľvek jedlo, okamžite sa mi vybaví spomienka, ktorá mi ho pripomína. Veľa jedál – veľa spomienok. Preto sa ich pokúsim privolávať podľa abecedy.
Písmeno „A“.
Možno ma pri ňom okamžite napadlo jedno jedlo preto, že som ho jedla snáď len trikrát v živote, aj to raz len z konzervy, ako zaváraninu. Myslím na zeleninu, ktorá sa volá artičok. Prvýkrát som ho jedla ako dvanásťročná, doma u mojej spolužiačky Anky. Len krátko predtým sa so svojimi rodičmi vrátila z Francúzska, kde jej otec istý čas pracoval. Ich kuchyňa bola pobytom v tejto krajine poznačená. Ponúkla ma artičokom, ktorý jej maminka vyvarila spolu s ostatnou, mne známou zeleninou v kuracom vývare. Olupovali sme si z neho postupne lupene, namáčali sme zľahka ich konce do francúzskej horčice a vysávali sme z nich dužinu krémovej konzistencie. Magnifique! Cítila som sa ako by som bola v jednej z úžasných reštaurácií na Elyzejských poliach v Paríži. Žiaľ, odvtedy som lahodnú chuť čerstvého artičoku nezažila. Skúsila som to len raz, keď som ho nadšená prvýkrát objavila na pulte v obchode. Vrhla som sa naňho, akoby to bol posledný kus na svete a tešila som sa, že si ho uvarím v polievke. „Treba začať s prípravou tým najjednoduchším spôsobom.“ - povedala som si. „Potom, neskôr si z neho pripravím nejakú špecialitu podľa tých fantastických nakukaných videí na internete.“ Zdalo sa mi, že má akosi „spustnutý“ vzhľad, nuž ale čo! Do polievky bude dobrý. Strašne som sa tešila, ako ohúrim svoju rodinu polievkou s novou zeleninou. Aké však bolo moje sklamanie, keď som ho uvarený vytiahla z polievky. Prirovnanie „spustnutý“ je príliš slabý. Darmo som hľadala šťavnaté stvoly plné lahodnej dužiny. Z jeho lupeňov sa dal vysávať jedine vzduch. Odvtedy som sa artičok neodvážila kúpiť nikdy. Aj artičoky na Naschmarkte vo Viedni sa mi zdali málo čerstvé. Jediné, čo si zo spomienok na návšteve u spolužiačky môžem užívať aj dnes, je francúzska horčica Amora.
À propos – Amora! Tu musím spomenúť ešte jeden zážitok z detstva. Spojený ho mám s naším rodinným priateľom Jozefom. Navštívil nás viackrát, ale jedna z týchto návštev bola naozaj výnimočná a veľmi rada na ňu spomínam.
Jozef bol vždy humorom oplývajúci optimista. A keď poviem vždy, myslím tým naozaj vždy. Keď ako mládenec nastúpil na vojenskú službu, netrvalo dlho a pre svoje náboženstvo, ktorým sa netajil, sa dostal do ťažkostí. Ani sa nenazdal a bol v base. Ale ani tu nestrácal svoj humor a svojím optimizmom veľmi rýchlo nakazil aj ostatných okolo seba. Zakrátko si ho ostatní väzni obľúbili. Keď ho prišla navštíviť so slzami v očiach jeho mama, on ju utešoval: „Mami, neplač, veď tu je to ako v pionierskom tábore!“
Po istom čase Jozefa prepustili ešte pred vypršaním trestu. Nikto to nečakal. Ani my. Keďže z väzenia k nám to nemal ďaleko, jeho prvé kroky viedli naším smerom. Keď zazvonil a ja som otvorila dvere, myslela som, že mám vidiny. Rozosmiateho Jozefa som tam nečakala a už vôbec nie tak oblečeného ako prišiel. Jeho prepustenie bolo náhle a on nemal šaty na prezlečenie, v ktorých by mohol odísť. Mal však spoluväzňa krajčíra a ten mu z plachiet ušil ľahký, biely oblek za jedinú noc. Stál tam ako Marty zo seriálu Randall and Hopkirk.
Radosť bola veľká a keďže doma nebolo nič navarené, mama zohriala párky a podávala ich s horčicou Amora, ktorá bola vtedy veľkou novinkou. Milý Jozef si nič netušiac, poriadne naložil. Ale nielen párkov. Aj horčice. A tak jedol, usmieval sa, slzil a pochvaľoval si: „Ó, Amooora, je úžasná!“
No povedzte, kto by si naňho pri francúzskej horčici nespomenul?
