V lietadle z Tokia do Pekingu som bol jediným Američanom. Vystúpil som z neho s formulárom v rukách, ktorý som dostal počas letu. Do kolónky zamestnanie som napísal veľkým tlačeným KLAUN.
Pri kontrole na letisku ma odviedli na stranu štyria čínski vojaci v zelenej uniforme a smiešnych vojenských čiapkach. Úsmev mi zamrzol na perách, len čo som zbadal ich zbrane – matne čierne automatické pušky. Letisková hala je predsa primalá na podobné zbrane.
Vojak, ktorý v ruke držal môj pas a vyplnený formulár, hovoril trošku po anglicky. Prstom ťukal do formulára, presne tam kde bola kolónka zamestnanie a pýtal sa ma: „What is clown?” pričom kládol dôraz na každé slovo. Nebolo pochýb o tom, kto je tu šéfom.
Snažil som sa mu to vysvetliť. Rýchlo prehodil pár slov s ostatnými vojakmi a znova sa ku mne otočil. „What is clown?“ tento krát sa pýtal o niečo naliehavejšie. Ďalší pokus o vysvetlenie: „Divadlo... Cirkus, Šašo,” snažil som sa nájsť čo najjednoduchšie slovo.
Vojaci už vyzerali nahnevaní a netrpezlivo prešľapovali, ako keby ich čakalo ešte množstvo popráv. Chceli to mať už za sebou. Možno som predsa len nemal spomenúť toho „šaša”.
Vojak, ktorý držal môj pas sa otočil na opätku a rázne odkráčal. Chcel som ísť za ním, ale zastavili ma traja ďalší so zbraňami. Sledoval som ako môj pas mizne v diaľke, no napriek tomu som sa na svojich väzniteľov usmial. Môj úsmev však narazil na mrazivé pohľady vojakov. Kiež by som bol býval napísal čokoľvek iné, len nie klaun. Celý čas som myslel len na to, aby mi náhodou neušiel plyn alebo iný nečakaný zvuk, čo by prípadne mohlo vyvolať prehnanú reakciu. Keď sa ich veliteľ o malú chvíľu, ktorá mi pripadala ako večnosť, vrátil, nebol sám. Obkľúčili ma malé okrúhle čiapočky. Celé sa to začalo odznovu, ako keby ma viac zbraní malo donútiť k väčšej spolupráci.
„What is clown?!” zareval a jeho prst takmer prepichol papier. „What is clown?!”
„V poriadku,” povedal som.
„Ukážem vám čo je klaun”
Aj keď som bol nervózny, podarilo sa mi ich všetkých usadiť pekne do rady na fialové plastové stoličky. Bolo ich tam 15, možno až 20. Neveľké, no pozorné obecenstvo, od ktorého ku mne doliehala vrava. Iste ich zaujímalo, čo som mal v úmysle. Neostalo mi nič iné, len sa pustiť do práce.
Zbesilo som okolo nich liezol po štyroch, a zúfalo som hľadal nejakú rekvizitu. Blázon ako sa patrí. Do tohto hľadania, alebo skôr svojej misie som vložil všetku energiu šialenstva.
Našiel som JU! Rozjašil som sa! Možno až priveľmi. Maličký kúsok prasknutej dlaždice! Vypáčil som ho z praskliny, ktorú vypĺňal a s úsmevom ho ukázal svojim divákom. Publikum nevydalo ani hláska. Ani sa len nepohli. Jediné čo som videl, bol rad zvraštených obočí pod okrúhlymi čiapkami. Kolektívna zmätenosť.
Nikto sa ani len nezasmial. Pokrčil som plecami a predstieral som, že som ten kúsok dlaždice vyhodil do vzduchu. Zmizla vo vzduchu. V obecenstve to zašumelo. Bez toho, aby som sa pozrel dole, som topánkou zakryl chýbajúcu časť dlaždice na zemi a urobil som dramatické gesto smerom k vedľajšej dlaždici. Bola vyplnená - kúzlo. Obecenstvo sa zachichotalo.
„Klaun!” povedal som, pričom moje oči prosili o porozumenie. Vojaci si začali medzi sebou šepkať, ale chichot náhle utíchol a ich oči sa všetky obrátili na mňa. Čo urobí ďalej?
Prehovoril som jedinou vetou, ktorú som v kantonskom nárečí vedel: „Ný hau, bú hau?” To vyvolalo úsmev a preto som ju zopakoval: „Ný hau, bú hauuuu?” pričom som sa na poslednej slabike zasekol a jazyk mi pritom visel z úst. Pokúsil som sa znovu vetu vysloviť s jazykom bezvládne visiacim z úst. „Bý dau, bú dau”. Pozrel som sa na jazyk a vzápätí prosebne na obecenstvo. Smiali sa. Vrátil som jazyk späť do úst. No zase vypadol. Oboma rukami som sa ho snažil dostať späť, avšak on odmietol spolupracovať. Očami som prosil divákov o pomoc. V tejto chvíli sa už všetci smiali. Veliteľ sa plieskal po kolenách. Nakoniec som si zakrútil uchom a jazyk zapadol tam kam patrí.
„Klaun!” vyslovil som, „klaun,” a ukázal som na seba
Veliteľ schmatol zopár svojich vojakov a halu náhlivo opustili. Ostatní sa medzi sebou nadšene rozprávali, niektorí sa smiali, iní si utierali slzy. Celý výjav bol veľmi živý. Nikto sa na mňa nepozeral, preto som vrátil ten kúsoček dlaždice tam, odkiaľ som ho zobral. Nechcel som, aby ma zatkli za ničenie štátneho majetku
Veliteľ a jeho „čata“ sa po chvíli vrátili s veľkou knihou. Atmosféra sa úplne zmenila. Posadili ma na jednu z tých fialových stoličiek, hneď vedľa veliteľa. Ostatní vojaci okolo nás vytvorili hlúčik.
Veliteľ mi s úsmevom slávnostne položil knihu na kolená a otvoril ju. Bola to kniha o Pekinskej opere s nádhernými fotografiami. Veliteľ listoval v knihe, kým nenašiel to čo mi chcel ukázať. „Klaun,” vykríkol a prstom ukázal na jednu z fotiek.
Áno, pochopil. A navyše ma zaradil do rovnakej kategórie akou bol chou, komická postava Pekinskej opery. Vedel som, čo to preňho znamená. Herci z Pekinskej opery sú čínskou spoločnosťou vysoko uznávaní. Sú slávnejší ako naše rockové hviezdy.
A ja som sa ešte nikdy necítil taký pyšný, že som klaunom.
Gary
zakladateľ združenia Červený Nos Clowndoctors
