Podivuhodný prípad Benjamina Buttona.
Naozaj podivuhodný. Myslím, že o tomto filme sa už popísalo veľa recenzií.
Reakcie divákov boli pozitívne aj negatívne, presne tak ako na všetko. Vždy sa vytvoria dve skupiny: za a proti. Včera som bol v kine aj s priateľkou, aby som si urobil svoj vlastný názor.
A bol veľmi pozitívny. Mám rád filmy podobného žánru. Citové a na zamyslenie.
Vo filme zaznelo veľa krásnych myšlienok, ktoré prinútili k zamyslenie, čo bolo určite aj zámerom režiséra.
Život každého človeka vždy smeruje k jeho pozemskému koncu. Nech sa ide akokoľvek.
Či jeho telo vyzerá mlado a je starý alebo vyzerá staro a je mladý. Život každého človeka aj tak končí smrťou.
Život sa nemeria v minútach, ale vo chvíľach. Krásnych i smutných. Častokrát si určite každý z nás povie, aké by to bolo, keby sme nemuseli starnúť. Tieto myšlienky človeka napadnú hlavne vtedy, keď začína pociťovať váhu prichádzajúcich rokov, pri pohľade do zrkadla na množiace sa vrásky.
Vo filme zaznela zaujímavá, pravdivá veta: „Ja by som nechcela mladnúť, pretože by som videla svojich priateľov umierať.“ Je dobré, že všetci kráčame jedným smerom.
Môžeš nadávať na osud, môžeš ho preklínať, ale keď príde koniec, jediné, čo môžeš urobiť je, zmieriť sa s ním. Každým dňom sme bližšie k našej smrti.
Dalo by sa to parafrázovať aj v rovine duchovnej.
Môžeš nadávať na Boha, na to, že sa o teba nestará, že ťa nepočuje, že ti nepomáha. Môžeš v Neho neveriť a považovať Ho len za akýsi výmysel ľudstva, vysmievať sa, ale keď príde čas, tak sa s Ním aj tak stretneš. Je jedno, že si v Neho neveril, stretneš sa s Ním.
Pre mňa najväčším paradoxom vo filme bola záverečná scéna.
Starý Benjamim v tele novorodenca zomiera v náručí svojej lásky Daisy, ktorá je už v pokročilom veku a následná veta: „Keď som sa pozerala do jeho očí, vedela som, že ma spoznal.“ Pri tejto scéne mnou prebehla triaška s pomyslením: „Ešte šťastie, že to je len film.“
Životu je možné porozumieť len spätne, ale vždy sa musí žiť smerom vpred.
