V našej kláštornej kaplnke sme mali večer adoráciu. Bola tma, vedľa monštrancie svietili dve sviece a celú túto atmosféru dotváral jednoducho ozdobený a vysvietený stromček. Bola tma a ticho....Kľačím pred Bohom, ktorý na mňa v tichosti hľadí...áno, hoci je ticho predsa hovorí. Hovorí v mojom vnútri...Prečo Boh prišiel na tento svet v dieťati? V malom, jednoduchom dieťati...rozmýšľal som nad tým počas celej adorácie...Bola tma a ticho...Ticho, ktoré nie je tichom beznádeje, je to ticho, ktoré by sme slovami len narušili. Naozaj neboli potrebné slová. To čo Boh hovoril sa dalo počuť vo vnútri. Prišiel v tichu, nenápadne, za noci. Všimlo si to len niekoľko pastierov, ale tí by to tiež nevedeli, keby im to nezvestoval anjel. Kráľ sveta prišiel v tichosti ako dieťa. Je to Jeho spôsob, ktorý je úplne iný, aký používajú „veľké hviezdy“ showbiznisu a rôzne celebrity. Nechajú sa priviesť čiernym mercedesom, otvoria sa dvere a ich úsmev skrýva veľké NIČ. Hoci mnohí z nich žijú v rozprávkovom bohatstve sami dobre vedie, že ich to vôbec nenapĺňa. A vedia to všetci. Je nad slnko jasnejšie, že bohatstvo a sláva nedokážu naplno uspokojiť ľudské srdce. Ono je totiž stvorené pre Boha a kým nespočinie v Bohu nebude spokojné...aj keď mnohí nás chcú presvedčiť o opaku. Ale samé celebrity sú dôkazom toho, že je to tak...Ich smutný koniec hovorí snáď za všetko. Vedel to už Sokrates a jeho žiak Platón.
Rád pozerám profesionálny box, dokonca sa rád pozerám aj na K1-tku. Teraz je toho času síce menej, ale keď sa naskytne možnosť, rád si to pozriem. Prečo to píšem? Hlavne v K1-tke sú zaujímavé veľkolepé nástupy týchto bojovníkov do ringu. Vždy, keď to vidím, napadne ma jedno – čo si o sebe tento človek myslí? Je taký naozaj, alebo sa len na niečo hrá? Mnohí prichádzajú ako nejakí výnimoční ľudia, naháňajú strach a hrôzu. Tvária sa, že sú niečo viac. A ľudia im tlieskajú a podporujú ich v tom. Božsky ich uctievajú a pritom sú to len ľudia. Niekde v žalme sa píše: „Pane, daj, aby už nenaháňal hrôzu človek stvorený zo zeme.“ V čom sú títo ľudia výnimočný, keď ich tak zbožňujú? V tom, že niekoho v ringu zbijú? Alebo v tom, že svojím zovňajškom dokážu oslniť masy? Nepopieram, že mnoho hviezd má talent, ale je tu jedna a podstatná chyba – myslia si, že za to môžu vďačiť sebe. Zabúdajú na to, že všetko čo majú je od Boha. A to je tá tragédia ľudstva. Boh prichádza v ticho a jednoduchosti. Zvolil si práve tento spôsob. A aj teraz, keď kľačím v kaplnke a pozerám sa na ten kúsok Chleba – je ticho. Je so mnou, ale nenápadne...v tichu. Nerobí krik, ani rozruch. Toto je Jeho spôsob príchodu medzi ľudí. Častokrát si Ho ani nevšimneme. Z toho som vždy tak trocha smutný. Hlavne keď je v kostoloch vyložená Najsvätejšia Sviatosť k adorácii a mnoho ľudí – aj katolíkov, ktorí prichádzajú do kostola si to ani len nevšimnú. Je to naozaj na zamyslenie. Ale nechcem tu niekoho kritizovať a sťažovať sa. Chcem len poukázať na to, že Boh je v tichosti a nenápadný. Keď Ho Jozef s Máriou prinášali do chrámu, aby Ho obetovali nikto si to v chráme nevšimol. Bolo to dieťa ako každé iné. Ale jeden človek si Ho predsa len všimol. Bol to Simeon, ktorému Boh prisľúbil, že neumrie skôr ako uvidí prisľúbeného Spasiteľa. My ľudia častokrát nedokážeme oceniť veci, ktoré sú nenápadné, tiché a na prvý pohľad veľmi jednoduché. Počul som zaujímavú myšlienku, že krásu rastlinky si všimneme a oceníme až vtedy, keď je rozkvitnutá, inak ju prehliadneme. Svätý František dokázal vidieť Boha v každom stvorení. Zaľúbil sa do Krista, ktorý prišiel v chudobnom dieťati, zaľúbil sa do Krista, ktorý je skrytý v kúsku chleba, zaľúbil sa do Krista, ktorý zomrel kvôli nám...František nás všetkých pozýva, aby sme sa zaľúbili...
Prišiel v tichu a jednoducho, žiadny krik, aplauz, žiadne svetlá, žiadne masy...a bol to BOH.
Prichádzajú v hluku a svetskej sláve, za obdivu ľudí, v žiare reflektorov a s úsmevom, za ktorým sa skrýva veľké NIČ - a sú to len ľudia...
