Bolesť...
Modlil som sa ruženec v našej kláštornej kaplnke. Premýšľal som nad ľudskou bolesťou a trápením. Keďže uplynulo 5 rokov od teroristických útokov v USA, v mojich predstavách sa vynárali spomienky a obrazy z tohto dňa...
Pýtaš sa, prečo človek prežíva smútok, opustenosť, strach, chvíle beznádeje v najväčšej opustenosti? Možno preto, že aj Kristus toto všetko v oveľa väčšej miere prežíval v Getsemanskej záhrade, kde sa potil krvou.
Pýtaš sa, prečo sú ľudia zlí sami k sebe, k druhým? Prečo sa navzájom urážajú slovami, skutkami? Prečo je vzájomné pohŕdanie medzi ľuďmi? Prečo sa navzájom trýznia a bičujú?
Nepýtaj sa - aj Kristus to podstúpil. Bol bičovaný v omnoho väčšej miere, ako ty.
Pýtaš sa, prečo bohatí vládnu chudobným a prečo nimi častokrát pohŕdajú? Prečo bohatí hľadia na ostatných „zvrchu“ a jediný pohľad, ktorí ostatným venujú je pohľad plný pohŕdania a nadutosti, pohľad nadradenosti...ale akým právom? V čom sú bohatí viac ľuďmi, ako sú nimi ostatní, hlavne tí chudobní a zaznávaní?
Neboj sa, aj Kristus – Kráľ dostal korunu – tŕňovú. Hoci je Kráľom kráľov a Pán pánov...prijal takéto pokorenie, aby dal príklad a bol posilou pre všetkých...
Pýtaš sa, prečo musíš niesť bremená svoje a svojich blížnych? Prečo sú choroby a utrpenie? Pýtaš sa: „Prečo práve ja? Prečo to postihlo práve mňa?“ Akoby si chcel, aby to postihlo hocikoho iného, len nie teba...nepýtaj sa! Kristus sa nepýtal – bol nevinný a predsa niesol bremeno – kríž. Dal ti príklad – nie pýtať sa, ale prijať a niesť....Keď sa budeš krížu vyhýbať – bude ešte ťažší...tomu ver.
Prichádzajú situácie a udalosti, ktorých význam a zmysel nevieme pochopiť – je to pre nás ťažké. Hlavne strata blízkeho človeka, ktorá sa udeje akosi nečakane...ale kedy je to vlastne „nečakane“? Tieto udalosti nás dokážu pritlačiť k zemi a je ťažké vstať, prijať a ísť ďalej. Pýtaš sa, prečo zomierajú nevinní, ktorí si to možno najmenej zaslúžia...Prečo zomierajú malé deti? Prečo ľudia strácajú život pri rôznych katastrofách? Spýtal si sa, prečo zomrel Kristus na kríži? Zamyslel si sa niekedy nad tým, prečo musel zomrieť ON – a ešte takou trpkou smrťou?
Áno, pokiaľ rozmýšľame len v rovine, že smrť je koniec – tak je to pre nás zúfalstvom – totálny koniec. Ale kresťanstvo je náboženstvo RADOSTI a nie smútku. Veríme vo večný život. Ak sa na život pozeráme vo svetle Kristovho vzkriesenia, nemôžeme upadnúť do smútku a beznádeje. Svätý Pavol píše: „Ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí.“ /1 Kor 15,19/
Ale naša nádej presahuje tento pozemský život. Pozeraj na udalosti, situácie, na život vo svetle Kristovho hrobu – ktorý je prázdny!
A na záver slová svätého Petra: „Milovaní, nečudujte sa, keď ste v ohni skúšok, ktoré na vás prišli, akoby sa vám prihodilo niečo nezvyčajné! Radujte sa, keď máte účasť na Kristových utrpeniach, aby ste sa radovali a plesali aj vtedy, keď sa zjaví jeho sláva. Keď vás hanobia pre Kristovo meno, ste blahoslavení, lebo Duch slávy a Boží na vás spočíva. Len nech nik z vás netrpí ako vrah alebo zlodej, alebo zločinec, alebo sliedič. Kto však trpí ako kresťan, nech sa nehanbí, ale nech oslavuje Boha týmto menom.“ /1 Pet 4, 12-16/
