Dnes pri našom rozjímaní u nás v kaplnke som sa zhrozil...Moje oči zrazu zamierili na bielu stenu, kde som zbadal veľkého pavúka...Asi patrím skôr k tým ľuďom, v ktorých toto Božie stvorenie nevyvoláva žiadne príjemné predstavy...Celé moje rozjímanie sa zrazu premenilo na rôzne predstavy o pavúkoch... Predstavoval som si, že sedím pod ním a on mi zrazu padne za krk, alebo sa jednoducho bude po mne prechádzať...Prečo som mal také predstavy? Prečo som videl len to hrozné, škaredé, nechutné?
Až vtedy som si vlastne uvedomil, ako veľmi sme my ľudia ovplyvnení rôznymi hororovými filmami, kde sú pavúky vykreslené ako nenásytné potvory, ktoré útočia na človeka...
A tento náš brat pavúk len tak nevinne sedel na stene, spolu s nami rozjímal a určite ho nenapadlo, že by chcel niekomu naháňať strach... Za celú polhodinu sa ani nepohol...to je príklad trpezlivosti pre nás, ktorí niekedy nemôžeme obsedieť a sústrediť sa...Snažil som sa zaľúbiť si ho a myslím si, že sa mi to aj celkom podarilo. Človek sa niekedy musí jednoducho zbaviť strachu, ktorý má - možno ani nevie prečo. Jednoducho sa bojí a nevie prečo. Vtedy je potrebné urobiť krok proti strachu. Niekedy to ide ťažko, ale stojí to za to. Som vďačný Pánovi za toto dnešné rozjímanie...
Tak ako s pavúkmi, tak je to častokrát aj v našom živote. Bojíme sa a ani nevieme prečo. A niekedy stačí tak málo - spraviť krok proti strachu a zistíme, že ten náš strach vôbec nebol opodstatnený.
Máme v sebe rôzne predstavy a nechceme sa ich za nijakú cenu vzdať. Prečo?
Ale Pán do tohto nášho strachu zasiahne hoci aj takým obyčajným pavúčikom...
