My, čo bývame v kláštoroch máme takú jednu výhodu, oproti ostatným – máme svoju kaplnku. Tým sa samozrejme nechcem chváliť. To je len konštatovanie. Stačí prejsť pár metrov a som tam. Je to úžasné, aj keď s ľútosťou sa musím priznať, že by som tam mohol tráviť oveľa viacej času. No v poslednom čase sa o to snažím. Tie najkrajšie chvíle sú večer, keď je všade ticho a každý sa už ukladá na nočný spánok. Je tam naozaj čarovne...niekedy sa modlím a niekedy len tak sedím, lebo mám pocit, že Boh je niekde ďaleko, že niekam odo mňa odišiel...Určite každý z nás pozná ten pocit, keď sa mu zdá, že Boh odišiel a akoby sa prestal o nás zaujímať...že nás nechal len tak, napospas osudu a komplikovanosť nášho života nás privádza k smútku a beznádeji...Ale neodišli sme náhodou my? Neprestali sme sa o Boha zaujímať my? Boh je stále na priedomí, ale my sme sa akosi zatúlali do hustého lesa a nevieme sa odtiaľ vymotať. A práve v tomto našom poblúdení obviňujeme Boha, že na nás zabudol, že od nás odišiel...
Môže byť Boh smutný aj keď je dokonale šťastný? Áno, môže... Je smutný z nášho hriechu. Nie je to však smútok, ktorý prežívame my, ľudia. Boh je smutný, keď páchame hriech, pretože vie, ako nám ubližuje. Predovšetkým ubližuje nám, nie Bohu. A nehovorím len o hriechoch ťažkých ale aj o tých „ľahkých“, „všedných“. Včera som kráčal do kaplnky a zrazu – nepríjemný pocit, ktorý určite poznáte – kamienok v topánke. Taký malý a predsa taký nepríjemný, že sa to nedalo nevšimnúť. Vtedy som si pomyslel: Pane, keby ma tak znepokojovali aj „malé“, „ľahké hriechy“, presne tak, ako ma znepokojoval ten malý kamienok v mojej topánke...Práve vtedy, keď si ich akosi nevšímame alebo nechceme všímať – postupne sa nabaľujú a zrazu zistíme, že nosíme balvany – ale už nám ani tie nevadia, lebo sme si na ne zvykli. Premýšľali sme už nad tým, či nás vôbec trápia tie „ľahké“ a „všedné“ hriechy?
