Človek raz lieta v oblakoch a inokedy sa smutne vlečie po zemi, obťažený bolesťou a smútkom...nikto nevie prečo to tak vlastne je...Jednoducho raz sme „hore“ a potom zase „dole“ – takto nejako plynie náš život. Chvíle radosti a šťastia môžu byť pre nás znamením toho, čo nás čaká i keď je to len nepatrným odbleskom večnej radosti a zasa chvíle smútku a bolesti nás upozorňujú na to, že tu nie sme na stálo, že naša vlasť je v nebesiach...Pre niekoho sú chvíle smútku veľmi dôležité i keď on sám v tých chvíľach ešte nevidí zmysel všetkého, čo sa s ním deje. To všetko sa nám „naplno“ odhalí až vo večnosti. Dovtedy je to jednoducho tajomstvo a je pre nás asi zbytočné nejako sa proti niečomu búriť. Kľúčom na odhaľovanie a prijímanie udalostí a hlavne tých ťažkých a bolestných by mala byť láska. Vedomie, že Boh je starostlivý Otec a ON vie, čo je pre nás najlepšie, aj keď my si často myslíme, že to vieme oveľa lepšie ako ON...a v tom je naša tragédia...robíme sa múdrejšími ako je Boh.
A ON nás určitý čas nechá, možno ako múdry otec, ktorý nechá svojho syna urobiť niečo, aby si ten syn sám uvedomil, že to nebolo najlepšie a že jeho otec mal aj tak pravdu a chcel mu len dobre.
Takže kľúčom na otváranie a prijímanie udalostí je láska.
Človek v krízach siaha po rôznych veciach, niekto sa oddá alkoholu, niekto neviazanej zábave, niekto sa nadopuje tabletkami, niekto zavolá priateľom a idú spolu von. Málokto chce byť v týchto chvíľach sám. Každý hľadá spôsob, ako sa z krízy dostať...
Jedným zo spôsobov ako prežívať a prežiť krízu je ticho. Sú ľudia, ktorí práve vtedy „utekajú“ do ticha a samoty...hľadajú osamelé miesta napríklad v prírode...ja som to robil tiež.
Keď ma postihla akákoľvek kríza, zobral som si ruženec a išiel som niekde do prírody, kde som mohol byť sám...tam som počúval šum vetra, spev vtáčkov, modlil som sa a častokrát som si aj poplakal...a naozaj mi to pomohlo.
Skúsme objaviť tajomstvo krízy...nehromžime, keď nás postretne niečo bolestivé, ale skúsme viacej premýšľať nad tým, že prečo sa to či ono stalo a čo mi tých chce Boh naznačiť.
Aj rehoľníci sú ľudia, ako iní. Prežívajú rovnako radosť a veselosť i smútok a žiaľ.
Ale existuje miesto, kde môžem prísť a viem, že budem pochopený, prijatý a kde sa môžem vyplakať – je to kaplnka alebo kostol, kde je Kristus prítomný v Oltárnej Sviatosti. Tam na mňa čaká ON, ktorému môžem povedať všetko bez žiadneho pozlátka a prikrášľovania – tak ako to je. ON to aj tak vidí, takže načo sa pretvarovať, načo sa klamať...?
Ale Boh vo svojej dobrote dal ľuďom hudbu, ktorá je tiež veľmi dobrým nástrojom v časoch kríz a ťažkostí...to tiež píšem z vlastnej skúsenosti a určite mi viacerí dáte za pravdu. Dobrá hudba je balzamom na ubolenú dušu...
Text piesne Márie Podhradskej „Svieť nám“ mi už veľakrát pomohol.
Svieť nám, keď nieto zápaliek, keď sviece nevládzu a svet v súmraku pláva. Svieť sám, veď horký býva liek, nie nečaká ťa sláva, nik netlieska, keď dávaš. Skús nepadnúť, je to viem, ťažká púť, nie, nie si svätý, skús však svietiť...
Naozaj, hudba má moc nás pozdvihnúť z prachu zeme až niekam do nebies...je to jeden z mnohých darov od nášho Otecka. Využívajme ho!
