Musím sa priznať, že patrím skôr k tým ľuďom, ktorí nemajú veľmi v obľube dážď...
Vždy, keď sa obloha zatiahne tmavými mrakmi, akoby sa zatiahlo aj moje vnútro...
Keď zmizne slnko z oblohy, akoby zmizlo aj z môjho vnútra. Zatiahnutá obloha a dážď vo mne vyvoláva nostalgiu, taký zvláštny smútok...aj keď naň nie je žiadny dôvod...
Ja viem, že to je len moje prežívanie a o tom sa vždy presvedčím, keď dážď prestane a na nebi sa ukáže moje milované slnko...to ma vie pozdvihnúť a vylepšiť mi náladu...
Sú však ľudia, ktorí milujú práve dážď a chvíle, keď môžu spoza okna pozerať na padajúce kvapky...Pohľad z okna môže byť aj pohľadom do svojho vnútra...V srdciach sa im vtedy rodia mnohé krásne myšlienky...častokrát práve vtedy viacej premýšľajú nad zmyslom svojho života, nad rôznymi udalosťami, ktoré prežili a keď sa do toho pridá ešte nejaká pohodová hudba – tieto chvíle môžu byť pre nich naozaj relaxom, ale nie len relaxom, ale aj chvíľami priblíženia sa k Bohu. A možno práve preto Boh daroval takéto chvíle...chvíle, kedy Boh a celé nebo „plače“ a akoby nás vyzýval: „Ja vás milujem, prečo tomu nechcete uveriť?“
Hovorí sa, že keď prší, akoby z neba padalo požehnanie – a niečo na tom určite bude...a vnímame to hlavne v období sucha...Pre zamilovaných môže byť práve dážď príležitosťou na romantickú prechádzku pod jedným dáždnikom po prázdnom meste...
Áno, každé počasie je krásne, len tú krásu treba nájsť...ja sa snažím aj v daždi nájsť pre seba pozitívne veci – viem, že sa mi to zatiaľ veľmi nedarí, ale teším sa na deň, kedy s radosťou v srdci vyslovím: „Vďaka, Pane za dážď...vďaka za nespočetné kvapky dažďa, ktoré nám daruješ z lásky k nám...“ Boh posiela dážď na všetkých...nerobí žiadne výnimky...tak ako slnko svieti pre všetkých...lebo všetci sme jedno, všetci sme bratia a sestry, lebo máme jedného Otca.
Neubližujme si! Milujme sa a majme k sebe navzájom úctu...
