Deň vo väčšine rehoľných spoločenstiev končí spoločnou modlitbou, ktorá sa nazýva Kompletórium. Po tejto modlitbe je Silentium, čiže ticho. Bratia sa odoberú na svoje izby. V kláštore nastane veľké ticho...a to mám veľmi rád. A keď ho chcem ešte znásobiť vyberiem sa do nášho kostola. Pre tých, ktorí nevedia, tak rehoľné kláštory sú väčšinou stavané tak, že sú spojené s kostolom.
Zobral som si gitaru, nejaké spevníky a vytratil som sa z izby...Zišiel som pár schodov a ocitol som sa rovno pred Ním. Bolo úplné ticho...a to mám veľmi rád. Sadol som si až k Nemu, úplne blízko – bol to krásny a zároveň zvláštny pocit – sedím pri Bohu, ktorý je ukrytý v tom malom kúsku Chleba. Úžasné na tom je to, že môžem prísť kedykoľvek a On tam vždy čaká. Ťažko je opísať nejakými slovami tieto chvíle.
V týchto chvíľach strácam reč a vlastne ani neviem, čo povedať, pretože každé jedno slovo je veľmi slabé...Ale niekedy nie je potrebné hovoriť ústami...keď hovorí moje srdce...poznáte to – ako keď sa dvaja majú radi – nemusia si o tom stále rozprávať. Stačí im, keď sú spolu. Ich pohľady hovoria za všetko...Nejako tak to bolo aj so mnou...
Sedel som, neschopný žiadneho slova, zahľadený na svätostánok...vdychoval som prítomnosť Krista. Cítil som sa veľmi bezpečne a pokojne. Tu naozaj nebolo potrebné žiadnych slov...len sme na seba hľadeli – ON na mňa a ja na Neho - to bolo všetko. A naplnilo ma to pokojom, ktorý vie dať len Boh. Istotou, že som milovaný...
Potom som vzal gitaru a zahral som Mu. Akustika v kostole dodávala nástroju mohutnosť anjelských chórov...spieval som...len tak...čo ma napadlo...myslím, že sa nehneval...
...po chvíľke som gitaru odložil a zahĺbil som sa do ticha...kto ma odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť, prenasledovanie, meč, trápenia, choroby? Nikto ma nemôže odlúčiť od lásky môjho Pána! Naozaj nik.
Prešlo pár hodín a ja som sa s pokojom v srdci i v duši vrátil na svoju izbu a sladko som zaspal...
Bol som so svojim Milovaným...
