Ježiš kráča po mori...
A hneď rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy. Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám.
Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim.
Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš. Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!" A od strachu vykríkli. Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!" Peter mu povedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode." On povedal: „Poď!" Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi. Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!" Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?" A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!" /Mt 14, 22-33/
Mám veľmi rád state evanjelia, kde sa hovorí o mori, o vetre...
Dnes bolo o Ježišovi, ktorý kráčal po mori a o Petrovi a jeho viere...
Ježiš posiela učeníkov na druhý breh, s tým, že on príde neskôr – túžil vystúpiť na vrch a modliť sa...zrejme sa tak zarozprával s Otcom, že ani nezbadal a zvečerilo sa – a zostal tam celkom sám, sám so svojim Otcom...Loďka s učeníkmi sa pomaly, ale isto vzďaľovala od brehu...zostali sami, bez svojho Učiteľa...
A znova prichádza na scénu vietor, ktorý dul proti nim – aké symbolické...taktiež vlny, ktoré nimi zmietali...určite sa necítili v bezpečí...pravdepodobne zostali v tomto stave celú noc a až nad ránom videli niekoho kráčať k ich loďke – nevedeli, že je to Ježiš, mysleli si, že je to mátoha a preto od strachu vykríkli...aj tvrdí chlapi, ako apoštoli mali strach...No Ježiš sa im opäť prihovára a hovorí im slová, na ktoré určite čakali celú noc: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!" Peter si asi nebol celkom istý, že je to jeho Pán a preto hovorí: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode." Obdivujem Petrovu vieru, odhodlanie a odvahu, keď sa jednoducho vybral za Kristom po mori, hoci ako rybár vedel, že po vode sa chodiť nedá... V tom nám všetkým môže byť veľkým príkladom – odhodlanie vykročiť aj keď ľudsky je to nemožné.... A Ježiš ho pozýva na prechádzku po mori, pozýva ho k sebe napriek všetkým zákonom gravitácie, fyziky...Peter kráča po mori za Kristom...ide mu to, lebo jeho pohľad bol nasmerovaný na Neho...ale pozor...prišiel silný vietor a naľakal sa...ako často sa tu dokážeme nájsť...Keď hľadíme na Krista kráčame, ako náhle Ho stratíme z dohľadu, keď badáme silný vietor, ktorý duje proti nám a vlny nášho života sa čoraz viacej zdvíhajú...začíname sa topiť...“Pane, zachráň ma!“ Spomínate si? Apoštoli v loďke...Ježiš spí vzadu...Búrka, vietor, nebezpečné vlny... “Pane, nedbáš, že hynieme?“ Teraz sa situácia opakuje...hlavnú úlohu hrá Peter - knieža apoštolov... “Pane, zachráň ma!“ Peter žobre o záchranu...prečo? Veď určite vedel plávať, prečo neskočil do vody a neplával? Prečo sa nechal zachrániť Ježišom? Aby nám dal príklad...? Aby nám ukázal, že bez Neho nám naše „plávanie“ nič nepomôže...?
Ježiš podáva svoju ruku, zachytáva ho a znova sa obracia s výčitkou: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ Chcel by som byť priamo v dianí...chcel by som byť prítomný vtedy na tej loďke a chcel by som vidieť reakciu Petra po tom, čo ho Ježiš zachránil a napomenul...Keď nastúpili spolu do loďky...vietor utíchol...Spolu s Kristom prichádza pokoj...Peter si určite sadol niekde dozadu a so sklopenou tvárou premýšľal nad tým čo sa zase stalo...možno ho štvalo zlyhanie..., možno sa aj trocha zahanbil pred ostatnými...bol predsa muž a muži neradi dávajú na sebe poznať prehru...
Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu...o Petrovi sa nič nehovorí...ale určite ho naplnila bázeň...bázeň pred tým, ktorý mu podal ruku...
Peter nezlyhal a táto udalosť mu dala možnosť znova sa zamyslieť nad tým, aká je vlastne jeho viera, kto vlastne je a kto je ten, ktorého poslúcha vietor i more...
Kto je pre mňa TEN, ktorého aj vietor a more počúva...?
