Pri čítaní dnešného evanjelia, kedy diabol pokúšal Ježiša na púšti som si uvedomil, že naše modlitby sa poväčšine nesú asi v takomto duchu:
Pane, ak si, DAJ aby som spravil skúšky! Pane, ak si, DAJ, aby som mal veľa peňazí a aby sa mi vždy a všade dobre darilo! Pane, ak si, tak DAJ, aby som mal super postavenie vo firme. Pane, ak si, UROB, aby som nikdy nemusel trpieť, aby som bol vždy len šťastný, aby moji nepriatelia, ktorí sa mi vysmievajú trpeli. Pane, ak si, tak TO, či TAMTO alebo ONO ...No a klasické frázy neveriacich a ateistov: „Keď je Boh, tak prečo sú vojny? Prečo je utrpenie? Keď bol Ježiš Boh, prečo bol ukrižovaný, prečo z toho kríža nezišiel? My stále modlitbu chápeme, ako vysielanie našich príkazov Pánovi a čakáme, kedy sa ich On uráči vyplniť. Ja netvrdím, že nemáme od Pána žiadať, šťastie, majetok, úspech, zdravie. Ale určite nie formou príkazov. To robil diabol na púšti: „Ak si Boží Syn, tak...“ prikazoval mu, kládol podmienky. Nerobíme to aj my podobne? Nedávno som bol na GOSPEL večeri v Trnave. Popri vystúpení a chválach mal prednášku P. Leopold, ofm a hovoril práve o modlitbe, o zaľúbení do Pána, o Duchu svätom, ktorý toto zaľúbenie môže a chce spôsobiť. Modlitba je VZŤAH. Veľa ľudí stále modlitbu chápe len ako naše rozprávanie. Takmer pravidelne v nedeľu na omši stojím pri jednej tete, ktorá počas celej omše prečíta celú modlitebnú knižku, pomodlí sa všetky modlitby, ktoré v knižke nájde...Ak aj my chápeme modlitbu len ako hovorenie slov a takto to predávame aj ďalej, potom sa nemôžeme čudovať, že mnohí sa nechcú modliť...Ani mňa by to nebavilo, keby som mal odriekať nejaké slová, síce možno pekné, ale išli by niekam do neznáma, do prázdna. Ak si uvedomíme, že k tomu, aby sme sa správne modlili potrebujem mať vzťah, vtedy začnú mať naše modlitby zmysel a aj účinok – dovtedy nie. Nehovorte veľa, veď váš Otec, ktorý je v skrytosti vie, čo potrebujete ešte skôr, akoby ste to povedali...Pane, prosím, nauč nás vzťahu k TEBE.
