Dnes som si čítal trocha zo svojho denníka, ktorý som si písal...
Prvý záznam 10.3. 2002. Čiže ubehli štyri roky, nie je to veľa, ale predsa...
Pri jeho čítaní som si uvedomil jednu dôležitú vec – Boh má s každým svoj osobný plán. Nikto nemá právo a ani nesmie povedať, že je na tomto svete zbytočný a že jeho život nemá vôbec žiadny zmysel. Život každého jedného človeka má vždy nejaký význam a zmysel, aj keď nám môže byť zahalený.
Pri čítaní riadkov z môjho denníka som videl Božie účinkovanie v mojom živote. Ono, my to nemusíme vidieť v tých našich každodenných udalostiach, ale keď na všetko hľadíme s nejakým časovým odstupom – jasne vidieť, ako nás Božia prozreteľnosť vedie. Preto si myslím, že aj také písanie denníka má určite svoj význam. Taktiež pohľad späť nám môže pomôcť pochopiť určité udalosti, ktoré sme prežili a ktorých význam a zmysel sme v prvej chvíli nevideli a nepoznali.
V živote človeka sa občas udejú veci, ktoré zmenia jeho život možno od základov, možno zmenia jeho smerovanie, jeho názory na svet a ľudí...
Významnú úlohu si v týchto udalostiach plnia aj naši anjeli, ktorí nás sprevádzajú a chránia. Pre človeka je najlepšie to, čo ho privedie bližšie k Bohu. Preto telesné utrpenia vôbec nemajú byť dôvodom straty viery v ochranu a pomoc anjelov. Choroba a utrpenie boli často príčinou rôznych veľkých obrátení, tak ako sa to stalo aj sv. Františkovi. Ktovie, keby neprišla choroba...? Bol by František taký známy a obľúbený? Boli by františkáni? Ovplyvňoval by František životy toľkých ľudí po celom svete? Tu vidieť, že choroba a utrpenie majú hlboký a tajomný zmysel v našom ľudskom živote. Starosť o to, ako poznať budúcnosť, ruší myseľ, ťažká choroba prebúdza dušu k triezvosti. (Sir 3, 2)
Ja chcem len povzbudiť všetkých, ktorí si tento článok prečítajú, aby nezúfali, keď príde nejaká choroba, alebo ťažkosť – lebo vždy to má nejaký význam.
Aby sme to odovzdane prijali z ruky Pána. Ja viem, že to nie je vždy ľahké, ale čo je rozumnejšie – prijať to v tichosti a pokore, alebo sa vzpierať, vzdorovať a zatvrdiť sa?
Jób je vzorom prijatia Božej vôle: „Nahý som vyšiel z lona svojej matky a nahý sa ta vrátim. Pán dal, Pán vzal, nech je Pánovo meno zvelebené!“
„Azda máme len dobré prijať od Pána a zlé by sme prijať nemali?“
Prečo si vlastne nárokujeme dobro, šťastie? Za čo?
Za to, že sme zodpovední za smrť Krista? Našťastie Boh je taký aký je – to je naša záchrana. Prečo sa stále hráme na hrdinov a múdrejších od Neho? Každý z nás by sa mal v pokore skloniť a prosiť o odpustenie...
