Odrátavam posledné dni, hodiny, minúty...v Trnave...Po ročnom pobyte odchádzam na dovolenku domov...do Prievidze. Veľmi sa teším na všetky tie známe miesta, kde som prežil tak veľa času...detstvo, mladosť, prvé lásky...hlas Pánov...teším sa na ľudí, ktorých poznám a ktorí poznajú mňa...na chvíľu, keď prekročím prah farského kostola, kde som bol pokrstený, kde som miništroval, kde som sa stretol s Pánom...teším sa.
Vo svojom vnútri mám zmiešané pocity. Na jednej strane sa veľmi teším do svojej milovanej Prievidze a na druhej strane prežívam zvláštny smútok z lúčenia...z akejsi "straty" toho, čo som tak veľmi miloval...
Ešteže svieti slniečko...je to obeta...kvôli Nemu...
Aj o tom to je...
Rehoľné zasvätenie nie je čosi prirodzené ani čosi neprirodzené - je to čosi nadprirodzené.../kto to môže pochopiť, nech to pochopí.../ Nie každému je to dané...Nie som prvý ani posledný...
Ale nie o tom som chcel...
Už teraz si viem predstaviť, čo sa so mnou bude diať, keď nastúpim do vlaku a dvere sa zatvoria...vlak sa rozbehne a ja ešte narýchlo budem vnímať posledné obrazy Trnavy, posledné obrazy miest, ktoré mi tak veľmi prirástli k srdcu...posledné pohľady...určite sa aj slzy budú kotúľať...patrí to k nám...
Človek si tak veľmi váži posledné pohľady....posledné chvíle...
Spomína na poslednú cestu a vdychuje každý jeden okamih, akoby sa už nikdy nemal opakovať...
Čaká ma ešte dlhá cesta...no ON je so mnou, kráča vedľa mňa...je najlepší Sprievodca...
