Putovanie – je údelom každého človeka. Človek, ktorý ostáva na mieste ten pomaly, ale isto zakrpatie. Putovanie je nielen fyzickým kráčaním. Je to pohyb, posun od jednej etapy života k druhej a zase ďalej. Na tejto ceste nie sme sami. Máme svojich blízkych, priateľov a niekedy možno aj nepriateľov, tých, ktorí nám neprajú, závidia. Každé putovanie je namáhavé, nie je to - akoby niekto povedal prechádzka „ružovým sadom“. Ťažké a bolestné situácie a okamžiky v našom živote sú ako takým zapichnutým tŕňom...sťažujú nám cestu. Robia ju bolestnou a namáhavou. Putovanie, ktoré bolo také energické a bezproblémové je zrazu ťažké, bez chuti, bez nádeje. Cieľ sa akoby stráca alebo je len veľmi zahmlený. Človek aj keď je kráľom stvorenstva a má obdivuhodné dary, ktoré dokáže mimoriadne rozvíjať a využívať /ale aj zneužívať/ predsa len má svoje hranice. Sú chvíle v ľudskom živote, ktoré ho prinútia pokľaknúť pred Stvoriteľom, pred Vládcom neba i zeme, lebo sám cíti, že ďalej bez jeho pomoci nedôjde. A platí to aj pre tých, ktorí sa naoko zdajú veľmi silní, neporaziteľní – všetci sme len ľudia a tí, ktorí majú moc, peniaze, majetky prežívajú to isté ako ostatní – len si to možno niekedy málo chcú pripustiť alebo tento stav hneď v sebe udusia. Nie sú ničím výnimoční a tak veľa ľudí sa im klania a uctieva si ich...prečo? História a životné príbehy ľudí nám o tom celkom jasne a výstižne rozprávajú. Áno, v ľudskom živote sú situácie, ktoré jednoducho nemôže ovplyvniť, cíti sa úplne bezmocne. Práve v takýchto situáciách nastupuje viera, ale nie nejaká tradičná, povrchná, symbolická...ale opravdivá živá viera v to, že Kristus nás nenechal samých a že má záujem o každého jedného človeka. Ja viem, že je to niekedy ťažké prijať, hlavne keď prežívame bolesť, smútok a vlastnú bezmocnosť. Nedávno som dostal veľmi smutnú správu, práve som bol v kostole, sedel som v sakristii a výhľad som mal na svätostánok...oči sa mi zaliali slzami a cítim som, že túto situáciu jednoducho nemôžem nijako ovplyvniť...ostal som bezmocne kľačať a nenachádzal som slová, ktoré by som vyriekol. To, čo som prežíval v tej chvíli som vo viere, ktorej som bol schopný odovzdával Kristovi s tým, že ON predsa vie, čo prežívam, ako mi tento „tŕň“ prekáža a bráni v radosti, v tej úplnej radosti o ktorej On sám vravel...povedal som MU o svojej bezmocnosti, o tom, že toto jednoducho nezvládam, že ma to trápi, že ak chce, nech to uzdraví. ON však najlepšie vie ako a kedy – to som nechal na Neho. Nediktoval som Mu podmienky. Len som Mu povedal, čo práve cítim – to je všetko. Pri našom putovaní týmto svetom nie sme sami – je s nami Kristus – ten, ktorý zomrel a vstal – to jediné nás môže udržiavať. U mňa to aspoň platí – nie som hrdina, ktorý sa spolieha na svoju vlastnú silu...lebo sa poznám.
Sám som nikto, ale s Kristom som silný.
