Ako často sa cítime nemožní, neschopní dobrých vecí...aj by sme chceli, ale nejako sa nám nedarí, sme slabí...Tak veľakrát sme si už povedali, že takto nikdy nezareagujem a znova sa to stalo...že to, či ono už neurobím, lebo viem, že mi to prinesie len nepokoj a znova...pád...máme zúfať? Máme sa znepokojovať? Načo? Aký to má význam? Žiadny...nepokoj bude len narastať...
Boh vie z čoho sme stvorení, že sme len prach a popol...jasné, že to nás neospravedlňuje k tomu, aby sme dobrovoľne hrešili s výhovorkou – že sme už raz takí...to nie.
Je potrebné sa snažiť, deň čo deň sa snažiť a bojovať a ak príde pád nezostať ležať – to je to najhoršie, čo môžeme urobiť – respektíve, čo môžeme neurobiť...
Ostať ležať, to je veľmi jednoduché – to dokáže hocikto, ale vstať a ísť ďalej s vedomím, že CHCEM a budem sa znova snažiť – to je hrdinské. Ak sa znepokojujeme kvôli našim pádom, môže to byť aj prejav našej pýchy...keď si priveľmi zakladáme na svojich dokonalostiach a schopnostiach...Pánovi sa skôr páči vyznanie mýtnika v chráme, ako farizeja, ktorý vypočítava, čo všetko spravil...Mýtnik kľačí vzadu v chráme a ani oči nezodvihne...a prosí o odpustenie...to je správny spôsob, ako treba prichádzať k Pánovi – v pokore a v pravde pred sebou samým i pred Bohom. Už viackrát som hovoril, že BOH miluje úprimnosť – nech sme akýkoľvek – buďme k nemu úprimní a pravdiví – to ON určite ocení...
Ak dokážeme prísť k Bohu s našim úprimným vyznaním, ak Mu otvorene povieme, ako to všetko vlastne s nami je, len vtedy nás môže naplniť pokoj...
