Najhlbšia túžba...
Keď človek na konci svojich dní prehodnotí svoj život a vypočuje si životné skúsenosti druhých a potom ešte raz postaví všetky svetlé, radostné hodiny svojho bytia oproti temným a tmavým, či po tom všetkom nenadobudne presvedčenie, že nestačia ani všetky majetky a pôžitky tohto sveta, aby nasýtili jeho srdce?
O čom všetkom sme snívali ako o naplnení najhlbšej, najvrúcnejšej túžby! Najprv to bola túžba po slobode, no keď sme ju získali, povedali sme: „Dobre, ale čo ďalej?“ Potom to bola túžba po živote v blahobyte. A keď sme k chlebu s maslom pridali aj šunku a vybrali sme ju z modernej chladničky, pýtali sme sa: „No a?“
Tejto hlbokej, búrlivej túžbe básnik Clemens Brentano venoval riadky:
,Milovať a byť milovaný, to je to najkrajšie na zemi.
Čo by som chcel zo všetkého najviac?
Milovať a byť milovaný!’
Čokoľvek život poskytne – od slávnostného stolovania po cestu na Madeiru, od výhry v športke po zdravie, od ľudovej piesne po Michelangela – všetko si treba vážiť, za všetko ďakovať.
Avšak pôžitok a rozkoš, bohatstvo a úspech, všetky dary šťasteny nestačia na to, aby vyplnili najhlbšiu ľudskú túžbu.
Nič pozemské neutíši túžbu, ktorá túži po nekonečnom.
Básnik i svätec zároveň Ján z Kríža povedal:
„Moje srdce nemôže obsiahnuť všetku krásu sveta, ale iba čo-to z nej. Keď sa však človeka čo len raz dotkol Boh, nikdy ho nič neutíši, iba Boh.“
