Dnes ráno, keď som prechádzal uličkami Trnavy mal som takú chuť na každého sa usmievať a aj som to robil...námestie ešte nebolo zaplnené ľuďmi – väčšina ešte spala – veď je sobota...Pri trojičnom stĺpe som si všimol bezdomovkyňu, ktorá odháňala holuby, ktoré sa kŕmili nejakým pečivom – ona si ho potom vkladala do igelitky...
Pri fontáne som stretol ďalšiu skupinku bezdomovcov, ktorí ma pozdravili s otázkou: „Ako sa darí?“ Odpovedal som, že dobre a oni my hneď nezabudli prezradiť, že popíjajú omšové víno...tak som sa len pousmial...a išiel som ďalej. Dnes boli milí...niekedy majú aj „iné“ pripomienky...Vnímal som tváre ľudí, ktorí prechádzali okolo mňa...niektorí sa na mňa pozreli, niektorí sklopili zrak...dnes som sa snažil zdraviť ja...Aj keď som nevedel, či sú veriaci, aj keď som ich nepoznal...zdravil som ich...a usmieval som sa, aby som im dal najavo, že my, rehoľníci, nie sme nejakí stredovekí...so sklopenými hlavami až po zem, ktorí sa radšej vyhýbajú všetkým a všetkému – sme ľudia, ako ostatní. Premýšľal som aj nad vetou: „Šaty robia človeka.“ a myslím, že vôbec nie je pravdivá. Nič vonkajšie nemôže utvárať človeka a jeho vnútro. Šaty môžu len niečo vyjadrovať, nejaký štýl a spôsob života...vnímal som to, keď som išiel v habite...Keby som išiel v rifliach s dierami na kolenách /aj také mám/ určite by som bol pre mnohých „normálnejší“ ako keď som mal na sebe františkánsky habit...Nechápem, prečo sa my ľudia dávame tak veľmi ovplyvňovať vonkajškom a oblečením... a následne sa tak aj k sebe správame...Prečo?
Keďže prežívam posledné chvíle v Trnave, snažil som sa ich vychutnávať a vnímal som všetky detaily...kostoly, sochy na námestí, budovy, ľudí, obchodíky...to všetko som si chcel zapamätať a uložiť v pamäti...v srdci...
Neviem ako vy, ale ja sa vždy nejako naviažem na miesto v ktorom som dlhší čas...Trnava nie je výnimkou. Spoznal som tu veľa dobrých a milých ľudí, ktorí mi dali veľa pozitívneho do môjho života a ja som im za to vďačný. Lúčenie bude pre mňa veľmi ťažké...Ako píše Kazateľ: Je čas smiať sa a je čas plakať, je čas zarmucovať sa a je čas tancovať. A ja by som možno doplnil: „Je čas prichádzať a je čas odchádzať, je čas prosiť a je čas ďakovať.“ Do života človeka ľudia prichádzajú a zase odchádzajú. Niektorí ostávajú hlboko v srdci...to sú tí, ktorí nás nejako obohatili...,ktorí nám nejako pomohli...a o to vlastne ide...pomáhať si navzájom...kdekoľvek sme...Stretnutie s každým človekom nás môže a malo by nás obohatiť a samozrejme by to malo platiť aj opačne.
V Trnave som zažil veľmi veľa príjemných vecí a za to ďakujem...tí, ktorých sa to týka už budú vedieť...
Takže 12. augusta 2006 o 10.00 hod. odovzdávam svoj život Pánovi – skladám
1. rehoľné sľuby, sľuby poslušnosti, chudoby a čistoty.
Prosím o modlitby...vás všetkých.
