Nedávno som si čítal jeden veľmi krásny článok. Písala ho jedna moja priateľka...
Veľmi sa mi páčil a preto ho chcem uverejniť...určite pomôže viacerým ľuďom...
"Rozvíjajúci sa kvet nerobí nijaký hluk,
vychádzajúce slnko taktiež potichu
stúpa na oblohu... preto mi pripadá, že to pravé šťastie sa v dennom
svetle prejavuje mlčky. Často však túžim práve po tom, aby som šťastie
mohla ucítiť. Chcela by som, aby sa ma osobne dotýkalo a ja som mohla v
ňom vnímať svoje vlastné ja. Len tak sa prechádzať, či ležať na lúke -
úplne sama a pritom s pocitom vzácnosti ... vyhrievať sa na slniečku a
cítiť neposlušnú trávu... ako ma šteklí na nohách. Žiť, byť sama sebou a
pritom úplne niekým iným, aby som mohla vidieť aká som šťastná a milovaná.
Kde a ako to nájsť? Ako mám spoznať svoje šťastie? Ešte je tu nádej... tak
vznešená, pompézna a krásna nádej... pripadá mi, akoby k nám bola dodaná na
krídlach anjelov, tak nežne a jemne - priamo z transcendentálneho sveta..
prišla a veľmi nahlas si tu vyprosovala svoje miesto.
Človek musí mať nádej, musí mať vieru ... a trpezlivosť. Pre mňa ja nádej
určitou pôžičkou šťastia. Dáva mi šancu žiť. Žiť tak ako túžim, ako chcem
Vnímať tento svet s netrpezlivosťou a očakávaním, napätím .. v každej
sekunde. Veď každá minúta má pre nás veľký význam - dokáže tak veľa .. a
pritom je stále slabou a krátkou jednotkou času .. Dá sa nám však vnímať -
môžeme ju poznávať, zoznamovať sa s ňou, pretože je vždy nová - inak
vzácna, inak krásna, inak - iná,... Je však vždy naša - nedajme si ju
vziať. Usmejme sa, milujme a prežívajme .. v každom okamihu nášho
života... vnímajme, že SME ... ak si to dokážeme dostatočne uvedomiť a
vážiť zistíme čo je pre nás to pravé šťastie."
