Z dovolenky...
Môj príchod domov na dovolenku sa niesol v znamení radosti...
Samozrejme som očakával aj negatívne reakcie pri prechádzaní ulicami, hlavne popri rôznych "občerstvovacích" zariadení...Veď v Prievidzi asi ťažko niekto videl rehoľníka...na rehoľné sestry sú ľudia zvyknutí, ale keď vidia muža v hnedom habite s kapucňou, previazaného povrazom...Mnohým sa hneď vynorí film Meno ruže, kde sú rehoľníci a mnísi vykreslení ako hrôzostrašní ľudia budiaci strach a nepokoj. To sú tí, ktorých informácie nesiahajú ďalej ako je bulvárna tlač, filmy, ktoré majú veľmi ďaleko k pravde a samozrejme aj protikresťanská propaganda...ale musím povedať, že som sa zatiaľ nestretol so žiadnou negatívnou reakciou, žiadne nadávky, ba práve naopak. Ľudia ma vnímali so zvedavosťou, ba priam až s "otvorenými" ústami a takým prekvapením - že čo to je...? Včera sa mi napríklad stalo, že som išiel do kostola na svätú omšu a zrazu pri krajnici zastavilo auto, stiahlo sa okno...a zaznela otázka: "To je len kostým, alebo skutočnosť?" Odpovedal som, že to je skutočnosť, pán mi podal ruku a povedal, že je rád, že okrem sestričiek sú aj bratia, že je rád, že sme a fandí nám...veľmi ma to potešilo, lebo také niečo som naozaj nečakal...Povzbudený týmto milým zážitkom som v pamäti vylovil slová nádhernej staršej piesne od skupiny Team:
Prisnil sa mi nad ránom sen
o tom, že nie je nenávisť.
Všetky brány otvorené
zdravia sa známi i neznámi.
Veľa je tých čo nechcú byť zlí,
skrátka nádherný sen,
lepší nik už nevymyslí,
nie, lepší už nie.
Každý z nás je na tej istej lodi,
každý z nás je tu len raz,
jediný krát začínaš chodiť,
jediný krát umieraš.
Prisnil sa mi nevšedný sen
o tom, že viac už nie je strach,
všetky brány otvorené
každému každý na dosah.
24. august bol pre mňa takým sviatočným dňom, ale vlastne pre celú farnosť Prievidza - v Cirkvi sa slávi sviatok sv. Bartolomeja. A práve Bartolomej je patrónom farského kostola a farnosti a navyše pre mňa je tento deň významný tým, že pred 30-timi rokmi som sa práve v tento deň a práve v kostole sv. Bartolomeja stal Božím dieťaťom - čiže som bol pokrstený. Keď som sedel v lavici v kostole, mal som pred sebou krstiteľnicu a v duchu som si predstavoval sám seba, ako ma prinášajú na krst...naozaj veľmi zaujímavé...teraz, keď som tu o tridsať rokov sedel v rehoľnom rúchu...
Čo nám môže povedať sv. Bartolomej v dnešnej dobe? Možno to čo o ňom povedal sám Kristus..."To je opravdivý Izraelita v ktorom niet lesti"
Priamosť a pravdivosť sú vlastnosti, ktoré v dnešnej dobe veľmi chýbajú...
Byť pravdivým a úprimným hlavne v tomto čase - to je opravdivé hrdinské.
Klamať, podvádzať, ohovárať, osočovať, mať dve tváre - to nie je vôbec ťažké, to dokáže hocikto...Ten, kto koná opačne a vytrvá aj napriek tomu, že nie je populárny - to je opravdivý hrdina.
Bartolomej sa najprv čudoval, či môže byť z Nazareta niečo dobrého a keď mu Filip povedal: "Poď a uvidíš!" - išiel a videl. Kristus ho povolal. Bartolomej neváhal kvôli Kristovi položiť svoj život. Zomrel trpkou a bolestnou smrťou - zvliekli ho z kože a potom ukrižovali.
Keď Ježiš povedal Natanaelovi /Bartolomejovi/, že nie je v ňom lesti, Natanael sa začudoval: "Odkiaľ ma poznáš?" Ježiš mu povedal: "Videl som ťa prv, ako ťa Filip zavolal." Práve tieto slová rezonovali vo mne, keď som sedel pri krstiteľnici - ON ma videl už skôr, ako som videl ja Jeho...Poznal ma skôr, ako som poznal ja Jeho...
Buďme úprimní sami k sebe, k druhým a k Bohu.
Už viackrát som spomínal, že Boh si cení našu úprimnosť - ak sme slabí a padáme, tak mu to povedzme...ak to, či ono nedokážeme, tak mu to povedzme, ak nás to, či tamto bolí a trápi, tak mu to jednoducho a otvorene povedzme - neverím, že by to nepochopil.
fra Bernardo, ofm
