Vonku prší... Doobeda som bol na nákupoch, zmokol som, ale nebolo to až také hrozné. Teraz sedím za notebookom, na nohách hrubé ponožky od priateľky, oblečenú teplú flanelovú košeľu a len tak v teplákoch, ktoré som dostal od jedného suseda z Prievidze, ešte keď som bol kláštore. Je tomu pár mesiacov, čo zomrel – rakovina. Pán nech ho prijme k sebe. V izbe sa šíri vôňa popradskej kávy a ja si surfujem po vlnách internetu. Milujem tento pocit...Jedným klikom sa môžem dostať na opačný koniec zemegule, jedným klikom sa môžem porozprávať s priateľmi z Prievidze a s rodinou, jedným klikom si z tepla izby môžem vyhľadať info o všetkom, čo ma zaujíma...Aké je to všetko jednoduché – až primoc. No a popritom všetko často zabúdam, aké je jednoduché spojiť sa s Kristom – zavrieť oči, postaviť sa pred Jeho tvár a s ľútosťou v srdci uznať aká malá, slabá, vlažná je moja láska k Zdroju všetkého šťastia...Je zbytočné, ak máme okolo seba pokoj a pohodu, ale vo svojom srdci máme tmu, je zbytočné, ak máme okolo seba teplo a pritom v srdci vládne chlad. Je zbytočné brázdiť po celom svete a pritom ignorovať cestu, ktorá vedie k Bohu. Je zbytočné rozprávať sa s priateľmi, ak utekáme sami pred sebou a pred Bohom. Jedno je však isté – pred Bohom sa utiecť ani schovať nedá. Vždy si nás nájde, aj keď to možno niekedy trvá dlhšie a my si už myslíme, že na nás zabudol. Ale ON vie, kedy má prísť, On pozná ten správny čas navštívenia. Nepríde vtedy, keď to chceme my, ale vtedy, keď to chce ON, možno práve vtedy, keď to najmenej čakáme. A dovtedy od nás žiada trpezlivosť a vieru. Je to veľa?
