Klub gurmánov alebo Príbeh o nástrahách vedeckého pokroku

Keďže každý z prítomných bol výnimočná osobnosť a okrem tejto spoločnej vášne ich spájalo aj dlhoročné priateľstvo, samotnému aktu jedenia predchádzala vždy zaujímavá a živá diskusia:„Tak čo nám dnes majster Corchon pripraví?“, spýtal sa pán Schweihn, inak svetovo uznávaný neurochirurg.„Skúste hádať“, reagoval pán Piggin, riaditeľ nadnárodnej korporácie a vo voľnom čase bibliofil, „Napoviem vám. Je to odjakživa ľudová pochúťka a vy lekári na tom radi skúšate tie svoje preparáty.“„Ach tak“, pochopil pán Schweihn.„Prečo práve tohto tvora veda tak zneužíva?“, spýtal sa Cochino Montés, literát a básnik.„Je to prosté milý pán Montés.“, ujal sa slova štvrtý člen spoločnosti, genetický inžinier Jabato, „Keďže genetický kód človeka a prasaťa sú takmer na 80% zhodné, je veľmi pravdepodobné, že tá ktorá látka bude rovnako pôsobiť na oba druhy.“„Ale keď je to taký inteligentný tvor!“„To je pravda.“, vzal si slovo pán Schweihn, „Testy dokazujú, že sú inteligentnejší než psy. Dokonca sa tak dajú vycvičiť. Ale ako gurmán iste budete súhlasiť, že by to bola škoda znamenitého mäska.“, dokončil s úsmevom.„Správne, pán Montés. Odložte falošnú ľútosť. Všetci vidíme že sa už neviete dočkať hlavného chodu.“, prisadil si niekto.„Priznávam, priznávam. Prichytili ste ma pri čine, no nech hodí kameňom, kto je bez viny. Ak je hriechom milovať dobré jedlo, my všetci sme hriešnikmi.“„Tak na to si pripijem!“, pochválil básnikovu obhajobu pán Piggin a pozdvihol svoj pohárik sherry. Ostatní nasledovali jeho príklad.„No aj tak.“, pokračoval pán Montés, „Za tak veľa im vďačíme, nedalo by sa napríklad geneticky zvýšiť ich IQ? Aspoň by náš druh nebol taký osamelý na ceste dejinami.“Ticho, ktoré na moment zavládlo, prerušil genetik Jabato: „Dnešná veda by takú maličkosť samozrejme hravo zvládla, ale iste aj vy, napriek tomu, že sa tak málo zaujímate o dianie vo svete, dobre viete o celosvetovom zákaze podobných experimentov. Možno menej známe sú vám už dôvody, pre ktoré Svetová rada tento zákaz vydala. Možno by vám pán Matu mohol dať menšiu lekciu dejepisu.“ , a zahľadel sa na muža sediaceho za vrchstolom, ktorý doteraz len mlčky no so záujmom sledoval diskusiu. Bol to Salem Matu, uznávaný profesor histórie a jednoznačne najstarší člen klubu. S ľahkým úsmevom uprel pohľad na mladého básnika. Ten pochopil nemú výzvu: „Isteže sme sa o tom učili v škole, ale využijem túto jedinečnú príležitosť a rád si vypočujem váš výklad, majstre.“Salem Matu zodvihol svoj pohárik ovlažil si ústa a začal, akoby rovnaké slová odriekal už tisíc krát: „Celosvetový zákaz pokusov týkajúcich sa zvyšovania inteligencie iných druhov vydala Svetová rada ako svoj prvý zákon hneď po svojom založení v roku 2120. Bolo to po období dlhotrvajúcej vojny, ktorá zachvátila celú zem a ktorá vlastne rozhodla o našej nadvláde nad ostatnými druhmi a vydala ho práve preto, aby podobnému konfliktu v budúcnosti zabránila. Je to síce trochu nepríjemná pravda, ale je to tak. Neboli sme vždy pánmi tvorstva...“To sa však už otvorili dvere z kuchyne a šéfkuchár Corchon tlačil do klubovne vozík na ktorom sa vynímal hlavný chod bohato obložený prílohami od výmyslu sveta. V ústach mal jablko, ruky poskladané pozdĺž tela a nohy skrčené pod bruchom. Prepečená koža nažltlá od korenia a marinády sa leskla v matnom osvetlení. Prítomní páni si utreli obrúskom sliny, ktoré im začali stekať po rypákoch a chopili sa strieborného príboru na prvý pohľad trochu nepohodlného pre dobre udržované prasačie kopýtka.