Pravda a skutočnosť

Niekto vám začne rozprávať o božom diele, niekto vysvetľovať proces veľkého tresku. S najväčšou pravdepodobnosťou to bude názor, ktorý opýtaná osoba prijala v dôsledku svojej výchovy, či iných vplyvov okolia. Málokedy je to názor, ku ktorému táto osoba dospela vlastnou úvahou. Pre väčšinu z nás je samozrejme pochopiť do dôsledkov teóriu veľkého tresku dosť nepredstaviteľné o božom diele ani nehovoriac, aj preto je vo všeobecnosti jednoduchšie obrátiť sa na niekoho, kto to už premyslené má. Ale takých ľudí je nespočetne od inštitúcií a osôb serióznych a dôveryhodných až po osoby oveľa menej hodnoverné. Vedu a cirkev budeme pre poriadok rátať do prvej skupiny. V čom však spočíva ich dôveryhodnosť? Nech sa na to dívam ako chcem, mám pocit, že len vo väčšine. Ak nejaký názor príma dostatočne veľa ľudí, stáva sa skutočnosťou. Zem bola príliš dlho plochá. Ešte dlho po tom ako sa našli vedecké dôkazy o opaku. Poviete si, že pravda zvíťazila, ale ste si takí istí guľatosťou Zeme? Aj ten, čo položil pochodeň na hranicu Giordana Bruna bol presvedčený o svojej pravde. Okrem spomínaných dvoch názorových línií existujú aj ďalšie. Hlavne v posledných desaťročiach s vývojom vedy a techniky sa vynára skupina teórií, ktorá by sa dala nazvať vedeckofantastickou. Všetci sme videli Matrix, podaktorí možno aj Total recal, či Smrtihlava. Jasné, pravdepodobne aj samotní ich autori vám povedia, že je to len teoretická konštrukcia zameraná na efekt a sotva to niekto môže brať vážne, ale čo ak? Ako môžeme vedieť, že to čo vidíme okolo seba je skutočné? Ľudská myslel, hoci je to úžasný nástroj, zďaleka nie je dokonalá, okrem toho sa spolieha na ľudské zmysly, ktoré je naozaj veľmi ľahké oklamať. Renesanční maliari a architekti o tom vedeli svoje: Priestory, ktoré sú oveľa väčšie, či menšie, než sa na prvý pohľad zdá, obrazy do ktorých máte neodolateľnú chuť vstúpiť... S nástupom modernej techniky sa možnosti klamať zmysly, či dokonca samotnú myseľ priamo, stali nepredstaviteľnými. Nemôžete veriť vlastným očiam, vlastným ušiam, spomienka na toho s kým žijete vám mohla byť elektronicky implantovaná. Už nie je ďaleko tá doba. A možno tu už bola...Tým nechcem povedať, že by sme mali zobrať prvý ostrý predmet čo je po ruke a „nájsť ten prekliaty mikročip v hlave!“. Ako to už býva, pravda je niekde uprostred. Ak by sme úplne prestali veriť vlastným očiam a ušiam a tomu, čo nám hovoria ľudia okolo nás, nemohli by sme celkom dobre existovať v tejto spoločnosti. Chcem vám len poradiť: Nebuďte si tým takí istí. Nie všetko je tak, ako sa na prvý pohľad zdá.