Ray Bradbury (1920) je jedným z najvýznamnejších autorov vedeckofantastickej prózy. Netreba ho predstavovať nikomu, kto pozná Marťanskú kroniku (1950), 451 stupňov Fahrenheita (1953) alebo Zlaté jablká slnka, zbierku poviedok, ktorá vyšla aj v Svetovej knižnici SME v roku 2005 v skvelom preklade Jána Vilikovského.
Nemienim o poviedke Výšivka hovoriť, pretože kultivovanému čitateľovi povie v tejto šialenej dobe najviac záver Bradburyho poviedky. Napísal ju pred mnohými rokmi, ale keby žil, zrejme by ju napísal aj dnes.
"Vari predsa pôjdem olúpať ten hrach na večeru" povedala. "Ja..." No nemala čas ani zdvihnúť hlavu. Kdesi v kútiku oka videla, ako sa svet rozjasnieva a zapaľuje. Nechala hlavu sklonenú, lebo vedela, čo to je. Nezdvihla zrak ani ona, ani ostatné a ich prsty lietali v poslednej chvíli, neobzreli sa, aby videli, čo sa robí s krajinou, s mestom, s tým domom alebo s tou verandou. Hľadeli len na vzorky vo svojich mihotajúcich sa rukách.
Druhá žena pozorovala, ako mizne vyšívaný kvet. Pozorovala, ako oheň pomaličky podpaľuje vyšitý dom, strháva mu strechu, obtrháva každý vyšitý list z malého zeleného stromu na vyšívacom ráme a videla, ako sa slnko na vzorke rozpadáva.
Potom oheň podpálil pohybujúci sa hrot ihly, ktorá sa ešte stále mihala, pozerala ako jej oheň vchádza do prstov a do tela, odvíja jemnú priadzu jej bytia tak starostlivo, že ju mohla vidieť v celej jej diabolskej kráse a vyšklbávala jej vzorku z látky, čo držala v ruke.
Nikdy sa nedozvedela, čo sa stalo s druhými ženami, s nábytkom alebo s brestom na dvore. Lebo teraz - áno, teraz! - trhal bielu výšivku jej tela, ružovú výšivku jej líc a naostatok našiel jej srdce, nežnú červenú ružu, obsiatu ohňom a jeden po druhom spálil jej čerstvé, nežne vyšité lístky
