Ale úžasná hudba prišla až s mladým Mozartom. Takmer nikto si to spočiatku nevšímal, ale keď pán nad viedenskou operou Salieri odmietol zhudobniť libreto Cosi fan tutte (Všetky sú rovnaké) a chcel ho odhodiť, Mozart ho pokorne poprosil, že by si ho vzal. Ako viackrát predtým, zvíťazil. Bolo to v roku 1790. Viedenčania šaleli a Salieri mu zablahoželal. Vtedajší hudobní kritici písali, že tí dvaja spolu dobre vychádzali.
Nie, nebolo to tak, ako napísal pán Máhler podľa Shafferovej hry a v roku 1984 nakrútil Miloš Forman film pod názvom Amadeus. Mnohí ste ho videli. Film bol, ako viete, o malosti jedného neschopného skladateľa a jeho nenávisti voči mladému géniovi. Z filmu sa stal klenot, ktorý získal osem Oscarov. Nešťastný príbeh sprevádzaný Mozartovou hudbou, najmä záverečné Rekviem počas upršanej poslednej Mozartovej cesty, zasiahol najmä citlivých poslucháčov a divákov.
Skutočnosť sa niesla v znamení neľahkého detstva. Wolfi, ako neskôr nežne nazývala svojho manžela Konstanz, sa pretrmácal s otcom a staršou sestrou hodiny a hodiny od mesta k mestu, aby zarobil peniaze pre rodinu. Ako to už býva, keď vystavujú mladého hudobníka bohatému publiku, zažil potlesky aj opakovačky, aj šuchot sukieň, keď ho po koncerte brávali na kolená veľactené dámy v publiku.
V roku 1777, bol aj s matkou v Paríži. Matka sa nakazila tyfoidnou horúčkou a v tom krásnom meste zomrela. K otcovi sa už nevrátil.
O päť rokov sa oženil s domovníčkinou dcérou Konstanz, ktorú miloval a každý rok jej platil pobyt v kúpeľoch. Žili spolu aj s dvomi synmi deväť rokov.
Na jeseň 1791 sa nakazil infekčnou chorobou a 5. decembra, vraj v kruhu rodiny a známych, zomrel.
Za Viedňou v cintoríne, kam ho už Konstanz nesmela odprevadiť, ho zašitého do vreca, spolu s ďalšími, nedávno nakazenými vírusom neznámej choroby, hodili do spoločného hrobu.
Možno by som tento záver bola mala obísť.
Možno mi napadol preto, že nás v týchto dňoch trápi neznámy vírus a v celom svete počujem rekviem.
