Otázka (v tom čase sa týkala predovšetkým egyptskej kinematografie). Až donedávna sa muži so ženami nesmeli bozkávať na ústa. Zabíjať sa, to áno, ale bozkávať nie.
Dalajláma sa zasmeje: "A pritom bozkávanie je oveľa príjemnejšie ako zabíjať"!
Otázka Tak, ako si mnoho ľudí mieša duchovný život s náboženstvom, veľká časť divákov si mýli násilie a čin. Akčný film znamená film, kde sa ukazuje násilie, smrť ľudí. A samozrejme sex. Ako by mohol sex, dnes navyše stále násilnejší, prebúdzať váš súcit?
Dalajláma "Ako v médiách rozlíšiť, čo je pre celkovú harmóniu sveta dobré alebo zlé, to, pravdu povediac, neviem. Ale jasne vidím, že ten problém existuje. Niekedy to pokušenie ľahostajnosti pozorujem aj sám na sebe. Keď som kedysi, v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch počul o rôznych smutných prípadoch, a nebolo ich málo, býval som hlboko pohnutý, niekedy som plakal. Pozvoľna som si na také prípady zvykol, už ma nevzrušujú a slzy mi vyschli. Prostý človek si môže, napriek všetkému, vziať z televízie niečo dobré. Vidí, ako niekto spácha zločin, odsúdia ho a potrestajú, v každom prípade za svoj čin zaplatí. Nech robíme, čo robíme, ťažoba osudu (karmanu) na nás raz doľahne, či už v tomto svete alebo v inom živote. Prijmime to ako istotu a nebezpečenstvo televízie sa nám už nebude zdať také závažné.
Obraz víťazí nad skutočnosťou. Triumfuje prezentácia. Svet sa napokon podobá tomu, čo vidíme v televízii. Divák sa nenamáha vyjsť von a sám si vybrať film. Zostane sedieť doma a díva sa na všetko, čo sa mu predloží..
Ak by násilie viedlo k súcitu, je to dobrá vec. Ale násilia je toľko, že vedie k ľahostajnosti a to je veľmi nebezpečné.
Sila tlače je známa, dávno analyzovaná. Dnes zaujíma ústredné postavenie rozhlas, a hlavne televízia. Je to moc, ktorá ovplyvňuje naše správanie, naše záľuby, a pravdepodobne aj naše myslenie. Rovnako ako každá autorita, ani ona by sa nemala uplatňovať len ako jej napadne. Je to svojvôľa a nezodpovednosť.
V skutočnosti je to len pláštik pre nový typ kolonizácie. Poznal som niečo podobné pri čínskej okupácii Tibetu. Vtedy to nebol pláštik obchodný, ale politický, a dokonca kultúrny. Prehlasovali, že sú nositeľmi revolúcie, nových, žiarivých čias. V skutočnosti sa pod tou propagandou skrývali hegemonistické chúťky.
