A vlastne ani kedysi nie. Mne sa nepritrafilo.
Narodila som sa, keď ktosi zakázal Československo, a to u nás v Banskej Bystrici ani zakazovať nemusel, susedia aj bez ponúkania hlasno kričali, že teraz si budeme pánmi sami sebe a že Česi peši do Prahy. A tak s plačom rodičia odviezli asi do tej Prahy Evičku od pána profesora, lebo nikomu neprezradila, že je zaláskovaná do Hanziho. Nedozvedela sa, že toho Hanziho, lebo bol Nemec, odviezli s mamou, čo bola vdova a sestrou Helenkou a omylom ich zaviezli do dákeho oslobodeného koncentráku, v ktorom našli zabudnuté židovské siroty.
Hanzi pred rokom zomrel, lebo mal takmer 90 rokov a narozprával toho veľa nielen o Evičke, ale aj o ďalších kamarátoch na život a na smrť a to je svätá pravda. Paprika bol proletár a zabil sa hneď po vojne na motorke od Rusa a Friška, čo sa vlastne volal Frisch, s rodinou zaviezli do akéhosi Terezína a už som ho v živote nevidel.
A po vojne som stále rozmýšľala, načo Pán Boh stvoril taký svet, keď v Kremničke, neďaleko B.B. známy pán primár Petelen pri otváraní masových hrobov našiel môjho kamaráta s celkom bielymi vlasmi. Jeho otec bol detský lekár a možno aj mne zachránil život.
A teraz zúrim nad zábermi nových masových hrobov. Z Ukrajiny.
Milujem spisovateľku Ľudmilu Ulickú, Rusku.
Napísala množstvo kníh, dostala mnoho cien.
Spomeniem aspoň tie, čo preložil môj obľúbený nielen prekladateľ Ján Štrasser:
Daniel Stein, tlmočník, Zelený stan, Jakubov rebrík a O tele duše.
Akoby ste počúvali tú najlepšiu hudbu o pravde.
