Do sviatočného priestoru, kam až svetlá dosiahnu, posielajú svoje znamenia KONCA veľké aj malé posledné spomienky vzťahov, nenávistí aj lások, možno aj zopár nesplniteľných túžob po návrate.tých, ktorým sme v tomto týždni doniesli.pozemské darčeky, dnes majú predsa oni svoje posmrtné Vianoce.
Vedľa svetlo blikajúcich skromných sviečok aj najdrahších svietnikov vedľa najdrahšej slovenskej ikebany a zapranými vlaňajšími umelými kyticami, veď ON, ONA vždy vravela, že radšej umelé, vydržia roky, poteší sa ...Lenže tak to nie je. Ani jedna, jeden, jedno sa nepoteší. Tešia sa možno sviatočne oblečení ŽIVÍ a odchádzaju s pocitom dobre vykonanej slušnosti, patriacej k Všetkým svätým, lebo sú z dobrých aj zlých, rozhádaných a rozbitých aj rozvedených rodín.
To nie je nijaká "nová pravda", len trochu porozmýšľajme a vojdime do svojho vnútra, ak by sme boli ochotní zmeniť svoje názory a správanie. Veď ako by sme mohli zmeniť realitu, a darmo by sme aj chceli, ak nepoznáme SAMI SEBA? Ťažko by sme mohli vravieť, akí sme len úprimní? Žiaľ, málokedy sme vždy úprimní k svojim blízkym, ale aj k ľuďom, s ktorými sa vídame iba občas. Je normálne, že ak sa pri stretnutí dívam do očí psovi a usmievam sa, ten pes si to pamätá, a stane sa nám napríklad, že jeho pani majiteľka sa nám prihovorí a povie "Vy sa tak krásne usmievate, dnes budem dobre zaspávať".
To nám nemôže povedať náš 30 rokov mŕtvy blízky človek, je z neho zopár kostí alebo popol.
Je to mierne naivné klamstvo, ak mu želáme odpočívať v pokoji.
Jeho telo už nie je. Vedomie, čiže duša áno.
Áno, jeho vedomie žije. Často to opakujeme aj u nás, na Slovensku. A vzápätí zabúdame?
"Ten Jano bol dobrá duša, fakt".
Porozmýšľajme, či je zdobenie hrobov najkrajšími chryzantémami také dôležité? Alebo by nás škrelo - Čo by povedali ľudia?.
Kvety by sme mali nosiť živým.
