Beseda bol časopis pre poľnohospodárov a ich ženy a deti. Aby sa časopis predával, hudobný skladateľ Karol Valečka na požiadanie každý týždeň dodal do časopisu notový záznam piesne, čo práve "letela" alebo bodovala na Bratislavskej lýre. Texty k nim pripravoval Fero Hora.
Vždy som inklinovala k poetike divadla Semafor, v ktorom účinkovala aj pani Urbánková a keď prišla do Bratislavy na BL, dohodli sme sa, že vybaví stretnutie s pánmi Suchým a vtedy ešte žijúcim pánom Šlitrom. S Jurajom Bartošom sme prežili v Semafore nočný čas do štvrtej hodiny rannej, Juraj si cvakal, pán Suchý rozprával a rozprával a rozhovor s pani Urbánkovou sme odložili na zajtra. A zajtra, teda už v to ráno o 7,30 sme mali "vybrať" pani Urbánkovú, ktorá nám nechtiac sprostredkovala nezabudnuteľný zážitok.
Odcestovali sme totiž s účinkujúcimi hercami autobusom "na Kladno", kde na smetisku oceliarní nakrúcal Jiří Menzel, vtedy už nositeľ Oscara za Ostře sledované vlaky, film podľa poviedok pána Hrabala.
A tak sme videli nakrúcanie scén, ktoré si filmový divák mohol pozrieť až 1.januára 1990, keď po vyše dvadsiatich rokoch, vytiahli bývalí súdruhovia z trezoru aj Skřivánky na niti, ktoré vzápätí na berlínskom festivale získali hlavnú cenu Zlatého medveďa.
Pochopiteľne. Pre európskeho diváka, ale aj známych recenzentov, bol filmový príbeh o "nepriateľoch" ľudu, intelektuáloch a veriacich, ktorí sa odmietli vzdať svojho presvedčenia, ale aj o skupine žien a dievčat, odsúdených za pokus o útek "za kopečky" odkrývaním nepoznaného. Bonusom navyše bola Hrabalova a Menzlova láska k zráňanému blížnemu v živote bez budúcnosti, občas dokonca presvetlená náznakom humoru.
Vrátili sme sa na Slovensko.
O podobné reportáže už vydavateľ nemal záujem.
