Prispievateľ istého mienkotvorného denníka: "Stačí malý kecpult hoci na Námestí SNP a už sa to na nás z jednej či druhej strany politického spektra valí...ako zadupať svojho odporcu pod čiernu zem." Svoju úvahu dotyčný uzavrel vetou: "Takto sme si to v Novembri nepredstavovali".
Niektorí si to predstavovali asi tak, že čo najskôr zlikvidujú svoje stranícke legitimácie a prihlásia sa do iného výhodného "klubu", iní netušili, že im chvíľu potrvá, kým si uvedomia, že oplakávané dvojkorunové mlieko vlastne minimálne trojnásobne preplácali. Ďalší zasa jasali, že už nemusia tajtrlíkovať s mávadlami pod prvomájovou tribúnou s Biľakom, Lenártom, Šalgovičom...Niektorým stačilo, že ich školopovinné dietky nemusia v kine povinne pozerať Lenina v októbri alebo sa "vytešovať" so sánkujúcim sa pánom Marvanom ako prevychovaným členom ROH vo filmovej vraj veselohre Anděl na horách. Iných tešilo, že neteba predstierať hluchotu a slepotu, ak sa vezú v rovnakom vozni bratislavskej električky s Alexandrom Dubčekom.
Každý mal svoju predstavu nového života.
Dovtedy, kým Mečiarov spevokol nezaspieval "Už nikdy žiadny svár". Trápenie začalo znovu. Klamstvá, podrazy, mentálne zneužívanie jednoduchých ľudí, podvody, funkcie za prachy, skrátka korupcia na "vysokej" úrovni, mafiánske vraždy.
V roku 1996 zavraždili Remiáša. Začala vysielať Markíza, Františka Gauliedera protiprávne zbavili poslaneckého mandátu a istí Dankovci sprivatizovali Lesostav.
"Som zvedavý, či mi Saša požehná", možno prebehlou mysľou Andreja Danka, keď sa 7..novembra v podrepe križoval pod bustou bývalého Prvého tajomníka ÚV KSČ Dubčeka a bozkával trikolórové mašle, vinúce sa z venca.
Odvtedy sa križoval veľakrát. Nedávno aj v ruskej Štátnej dume.
"Vystúpenie v Dume bolo dobré", zhodnotil jeho výkon Ján Čarnogurský.
"Danko má naložené v gatiach", zabáva sa Igor Matovič aj bez kecpultu.
Tak sa my tu hanbíme, vážení. Teda, podaktorí.
