"Povedz tupcovi, že život je niečo iné ako pohodlie, že je to neustály boj, tým plnší, čím ťažší, že radosť je podmienená námahou, láska čistotou, pravda samozrejmosťou, smútok pravdivosťou. Že ak chce vedieť o človeku, že musí poznať jeho tajomstvo, že ak hľadí na seba, nevidí nič, ak bokom nechá dušu.
Žiť medzi tupcami je ďaleko ťažšie než žiť so zvieratami. Zvieratá odháňajú oheň, zbraň i slovo, so zvieratami sa dá žiť v pokore a odriekaní, v skrotení seba samého, ale s tupcom a medzi tupcami? Nepomôže nič!
Tu slovo nie je slovom, oheň nie je ohňom, zbraň nie je zbraňou, pokora pokorou, odriekanie odriekaním nie je.
Medzi tupcami si stále sám, a čo je desivejšie, stávaš sa pomaly, ale iste - jedným z nich".
"Žiť medzi tupcami" som našla náhodou celkom nedávno medzi ďalšími "stratenými" obľúbenými písačkami múdrych, ale text je múdrejší, ako by som uverejnila náš prvý rozhovor s L+S u starého pána Satinského v dnes už zbúranom dome na Dunajskej ulici v roku 1961.
Darmo by som sa sťažovala, ale napriek tomu je mi ľúto, že si Vás zobrala tá, čo po živote vždy prichádza.
