-Slovenskí poslucháči si ťa asi najväčšmi spájajú s ľudovými pesničkami.
-Je to pravdepodobné, ale aj samozrejmé. Ľudovky sú našim ľuďom najbližšie. A okrem toho sú krásne.
-Počkaj, aby sme však neodbehli od tvojich speváckych lások ako blues, džez či gospel.
-Ale ľudové pesničky sú moje spevácke lásky tiež, veď patria k môjmu detstvu, k mojej starenke, vyrastala som s nimi. A navyše som s ľudovou piesňou začínala. Pri dobrej ľudovke mám rovnako silné pocity, ako pri dobrej cigánskej pesničke alebo černošskom gospele. Ja to radšej vôbec nijako nekategorizujem. Poslucháči si to možno neuvedomujú, ale aj rhytm and blues alebo černošský gospel je ľudovka. Majú spoločného menovateľa, ktorým je jednoduchosť.
-Čitateľov by možno zaujímal šansón tvojho života v súvislosti s Josefom.
-Ťažko z neho vydoluješ niečo pre bulvár. Môj spevácky, profesijný aj osobný život síce reguluje a formuje jediný muž, slovenský hudobník Jožko Škvařil z Hodonína, ale pre médiá je to príliš fádne.
-Tak ja tú príhodu spomeniem. Vraj ste pred vaším sobášom rozoslali známym pozvánky s textom: "Po krátkej 20-ročnej známosti sa berieme".
-To už bolo tiež dávno...Ale aj tak, ak nie za všetko, tak za takmer všetko dobré, čo som vykonala, vďačím práve Jožkovi.
-Žiješ v Karlovej Vsi dlho...
-Tridsaťpäť rokov. Dom, v ktorom bývam, bol kedysi obohnaný vinicami, stromami a kvetmi, prírodou. Vyšla som z brány a bola som v prírode. Asi to však inak ani nemohlo byť, Bratislava sa musela panelákovo rozrásť aj v Karlovke. Škoda. Dnes mi zostali prechádzky pri Dunaji, v lesoch nad Dlhými dielmi a v Líščom údolí.
-Čím sa Josefom momentálne najintenzívnejšie zaoberáte?
-No, trvá to už dosť dlho. Pokúšame sa prispôsobiť pre život chatu po otcovi. Neďaleko, v Harmónii.
-Spomínam si, že jeden z tvojich skvelých javiskových projektov s pánmi Lasicom a Satinským schvaľovala komisia Slovkoncertu, a ktovie, koho ešte, na javisku Kultúrneho domu na dnešnej Molecovej, predtým Komsomolskej ulici. Ty si vlastne tým dvom neopakovateľným pánom umožnila znovu sa v sedemdesiatych rokoch zviditeľniť na Slovensku po vyhnaní do Čiech.
-Nebolo to ľahké, ale zadarilo sa, zasa vďaka Jozefovi. Aj preto, že sme sa pri schvaľovaní scenára príliš menami tých všeumelcov nemohli oháňať...
Za rozhovor ďakuje Elena Antalová
